Ešte stále sa nevyberáme slobodne na koncerty, ešte stále rozmýšľame, či ísť divadla, kina, či nie je bezpečnejšie spoľahnúť sa na on line prenosy, alebo záznamy v počítači, či televízii. No ulice už nie sú také prázdne, ako bývali a možno sa do nich vrátia aj pouliční umelci, ktorých si všímame viac, keď tam nie sú. Vtedy chýbajú. O jednom experimente, ale najmä - o nás, píše aj Daniela Kapitáňová vo svojej glose.
Husle v metre
„Na stanici metra vo Washingtone DC sa postavil muž a začal hrať na husle; bolo studené januárové ráno. Hral asi 45 minút Bachove skladby. Behom tej doby, pretože bola špička, prešli stanicou metra tisíce ľudí. Po troch minútach od prvých tónov šiel okolo muž v strednom veku. Na pár minút sa zastavil, potom sa ponáhľal ďalej. O minútu neskôr dostal huslista svoj prvý dolár: nejaká žena mu hodila peniaze do škatuľky a bez zastavenia sa pokračovala v chôdzi. Neskôr sa niekto oprel o stenu a počúval, kým sa nepozrel na hodinky a neodišiel, zrejme sa ponáhľal do práce. Najviac pozornosti huslistovi venoval asi trojročný chlapec: matka ho ťahala za sebou, ale dieťa sa zastavilo a dívalo sa na muzikanta. Nakoniec matka syna postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, ale celý čas sa obzeralo. Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi a všetci rodičia, bez výnimky, ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút hry sa na chvíľku zastavilo iba šesť ľudí. Asi dvadsiati mu dali peniaze bez toho, aby spomalili svoj krok. Vybral 32 dolárov. Keď skončil a nastalo ticho, nikto si to nevšimol. Nikto nezatlieskal, nikto hráča nespoznal. Nikto nevedel, že tým huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Hral jednu z najťažších skladieb, ktoré boli kedy zložené, na husliach za 3,5 miliónov dolárov. Dva dni pred tým vypredal Joshua Bell divadlo v Bostone za priemernú cenu lístku 100 dolárov.
Inkognito hra Joshuu Bella na stanici metra bola zorganizovaná denníkom Washington Post ako súčasť experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí. Zadanie znelo: dokážeme vnímať krásu na bežnom obyčajnom mieste v nevhodnom čase? Dokážeme sa zastaviť a oceniť ju? Rozpoznáme aj v neadekvátnych súvislostiach talent? Jedným z možných záverov tohto experimentu je, že ak nemáme čas chvíľku zastaviť sa a počúvať jedného z najlepších hudobníkov, hrajúceho jednu z najlepších skladieb, koľko ďalších vecí nám uniká?"
Toľko text, ktorý svojho času obletel svet. Prepáčte, prosím, že som si požičala cudzie perie.
Dovolím si k dodať len toľko, že teraz sme všetci spolu prežili niekoľko týždňov v nebývalom tichu a zbystrenej citlivosti. Pomohli?
Optimista vo mne si myslí, že keby sa Joshua Bell dnes postavil vo vstupnej hale na Hlavnej stanici v Bratislave, ľudia by mu zatlieskali. Pesimista vo mne je presvedčený, že by na neho niekto nakričal, aby bol ticho, lebo nepočuje svoj mobil. Cynik predpokladá, že by okoloidúcich zaujímalo len to, koľko mincí si ten fidlikant zarobil a s úškrnom sa ponáhľali preč.
No môj romantik, ktorého pokrytecky pravidelne vykazujem do kúta duše, mi tvrdí, že nielenže by sa ľudia zastavili a v úžase počúvali, ale ešte niekoľko hodín za tým by v ozvene Bachovho husľového koncertu prichádzali na to, koľko krásy by mohlo byť. V nás.
Daniela Kapitáňová
