Sú miesta, ktoré sa spájajú s našimi životmi, aj keď ich len míňame v každodennom zhone a sú miesta, v ktorých sa radi zastavíme napriek každodennému zhonu. A tak je to aj s ľuďmi. Vie o tom svoje aj spisovateľ a kazateľ Cirkvi bratskej, Daniel Pastirčák.
Kozmická knižnica
Pod podlahou kostola som objavil zabudnuté výtlačky Damianovej rieky. Mladé kníhkupectvo ju pred dvadsiatimi siedmimi rokmi vydalo ako prvú zo svojich kníh. Zvláštne. Balíček kníh zabalený v zažltnutom papieri som vylovil z prachu v čase keď to kníhkupectvo oslavuje 30 narodeniny. Rukopis odložený v zásuvke čakal na vydanie celé roky. V dobe vlády „vedeckého svetonázoru" také nevedecké táraniny nesmeli uzrieť svetlo sveta. To kníhkupectvo sa tiež na svetlo Božie vynorilo z podzemia.
Vlado bol roky prepojený s režimom prenasledovanou Jazzovou sekciou. Kníhkupectvo, ktoré založil, dodnes vo svojom názve nesie odkaz na to dávne spojenectvo. Trvalo dva roky kým sa predaj kníh v pavlačovom byte prevtelil do kníhkupectva na Kozej. Ten čas je pre mňa zahalený rembrantovským šerosvitom: Zasnené obrazy priestorov, do ktorých sa vstupovalo z ošarpanej pavlače. Tváre kamarátov i celkom neznámych ľudí; prapodivných típkov, ktorí tu kratší či dlhší čas sqoutovali. Na čelnej stene izby, kam si prichádzali zákazníci zakúpiť knihu, sa temnel veľký obraz modrej hlavy bez tváre, ako okno do znepokojujúceho vesmíru. Kopy kníh a platní...
Už ten malebný brloh, ktorý bol iba prípravnou skicou budúceho kníhkupectva, bol križovatkou mnohých ciest. Od počiatku si v sebe niesol čosi z étosu prvých novembrových okrúhlych stolov, kde oproti sebe sedel veriaci s ateistom, ľavičiar s pravičiarom a viedli otvorený úctivý dialóg. Okrúhle stoly sa zmenili na uzavreté stranícke kabinety, neskôr na zákopy kultúrnych vojen, no to kníhkupectvo si étos okrúhleho stola zachovalo dodnes. Po celý čas priťahuje najrozmanitejších ľudí spojených úctou k slobode. V tom tele z kníh od začiatku bili dve srdcia. To prvé, Vladove, tam bije stále, to druhé, Jurajove, pred piatimi rokmi stíchlo na jeho milovanom Islande. Vlado a Juraj boli ako bratia. Spájala ich láska ku knihám. Juraj mal z kníh najradšej beletriu. Karhal ma pre moje čitateľské návyky: „Prestaň sa už toľko hrabať vo filozofii, prečítaj si nejaký poriadny román. Tam je život v jeho konkrétnej podobe."
Keď myslím na tridsaťročné dejiny toho malého chrámu kníh, nemôžem nemyslieť na Juraja. V ušiach mi znie pieseň Laury Anderson: Keď zomrel môj otec, bolo to akoby zhorela celá jedna knižnica. Modlím sa a vidím Jurajovu usmiatu tvár a v mysli sa mi vynárajú slová básnika Johna Donna: Ľudstvo pochádza od jedného Autora a predstavuje jediný zväzok. Ak zomrel človek, kapitola jeho života nebola vytrhnutá z knihy, bola preložená do lepšieho jazyka. Boh používa rôznych prekladateľov. Niektoré texty sú preložené starobou, niektoré tragickou nehodou. Jeho ruka napokon zozbiera a spojí všetky roztratené listy, pre tú jedinú knižnicu, kde každá kniha bude ležať otvorená jedna pred druhou. Tak si predstavujem Juraja - ako otvorenú knihu vo veľkej kozmickej knižnici. Text vesmíru tu vedie dialóg s rukopismi zabudnutých roztratených strán, každého ľudského príbehu. V Jurajovej knihe je ľahkým rukopisom zapísaný i tento príbeh kníh. Príbeh samozrejme pokračuje. Tí čo sa na tej križovatke rôznych ciest stretajú, píšu ten text svojím životom ďalej.
