Silvester Lavrík sa vo svojich glosách pravidelne venuje téme písania a vlastnej cesty spisovateľa. Príznačný názov Prečo píšem je najlepším vysvetlením jeho zámeru. Môžete si prečítať už štvrtú časť s podtitulom - školákovo priznanie.
Prečo píšem IV, čiže školákovo priznanie
Prvé vety, odvážne až na samú hranicu zverejnenia, som sa podujal napísať pomerne neskoro. Na vysokej škole, Akademický Prešov mal aj literárnu sekciu. Tam som poslal svoje krátke, naozaj krátke literárne útvary. Práve som sa zamiloval alebo ona sa náhle odmilovala, neviem. Rozhodne to musela byť štylistická katastrofa živená rozjatrenou študentskou dušou sužovanou priepastným rozdielom medzi životnými ambíciami a vlastnými schopnosťami. Či to bola črta alebo len taký afektovane verbalizovaný vzdych, to dnes už presne povedať neviem. Pravdou však je, že ma kvôli nim začali zdraviť aj intelektuálky z fakultného krúžku venujúceho sa prednesu poézie a prózy.
Celkom prvý text, ktorý čítal aj niekto iný, než ja a môj triedny učiteľ slovenčiny František Hanáček, bola slohová práca, ktorú práve on, bez môjho vedomia, poslal do súťaže Literárny Kežmarok. Pozvali ma na vyhodnotenie, a tam som sa dozvedel, že možno mám to, čomu sa zjednodušene hovorí talent, ale že bude na ňom ešte veľa popracovať, kým sa to potvrdí. Medzi stenami starobylého kežmarského lýcea, kde pôsobil aj Ľudovít Štúr mi povedal to Peter Jaroš, Vojtech Kondrót alebo Vincent Šikula. Alebo niekto iný, ale ja si to pamätám takto, tak mi to, prosím, neberte.
Tá slohová práca bola fantazmagorickou ponáškou na čítankové texty venované téme znárodnenia a kolektivizácie. Jej hlavný hrdina, dvanásťročný chlapec nápadne podobný svojmu autorovi, nejakým krajne nepravdepodobným spôsobom starého otca, všeobecne považovaného za kulaka, presvedčil, aby spolu so svojimi koňmi, poľami a celým hospodárstvom vstúpil do JRD. Ešte teraz sa hanbím a dúfam, že po tej školácky naivnej hlúposti ostala len táto spomienka. Vlastne priznanie s ambíciou prosby o odpustenie. Bystrý poslucháč/čitateľ už totiž celkom isto tuší, že žiačikova práca vychádzala z autopsie a aby som vypil kalich horkosti do dna, poviem teda aj to, že bola vlastne reakciou na to, že môj starý otec aj umrel a ja, sužovaný výčitkami svedomia snaživého prostáčika, som sa neopovážil ani začať s ním hovoriť o tom, že jeho koňom by bolo v spoločnom roľníckom družstve lepšie, než v našej stajni. Ale myslel som si to silno.
V poradí nasledujúci verejne prezentovaný literárny pokus z mojej naozaj skromnej literárnej dielne sa zverejnenia dočkal na popradskom gymnáziu. Pri príležitosti triedneho kola Hviezdoslavovho Kubína. Predchádzalo tomu zložité manévrovanie s generovaním ospravedlnenky kvôli vlaku uviaznutému v záveji, a to všetko len preto, aby som sa triednemu kolu vyhol. Keď však bolo jasné, že náhle nenastane koniec sveta a železnice mi takzvanú meškanku nevydajú, lebo síce mrzlo, ale januárová obloha bola jasá ako Božie oko hľadiace na zástup novicov pohrúžených do modlitby, rozhodol som sa, že sa nevzdám. Keď prišiel rad na mňa, postavil som sa pred tabuľu a spustil so zápalom hodným prednesu revolučnej básne Mor Ho!
Aby bolo zrejmé, aký nehorázne sebavedomý autor som bol, uvediem ich tu v plnom znení. Veršovanka sa volala Fidli fidli.
Stojí domček, stojí,
pri ňom vidly v hnoji.
Odspodu dovrchu okuté,
vetriskom - dujakom ohnuté.
Vetrisko - dujak, neduj!
Vari si hlúpy?!
Veď gazda skúpy
sotva si kúpi
nové vidly.
Fidli fidli.
Za tieto vskutku podpriemerné verše som dostal 3/1/2. Trojku za výber, jednotku za prednes, dvojku zo správania. V záchvate predstieranej skromnosti som totiž tvrdil, že autorom básne (básne!) je - Lope de Vega. A že som ich našiel v Revue svetovej literatúry. Naša triedna profesorka, lebo to už bolo na popradskom gymnáziu, bola, ako vidno, akurátna osoba. Prísna a spravodlivá. A ak mám byť k sebe úprimný, tak si myslím, že aj láskavá. Lebo za takú nehoráznu literárnu mystifikáciu ma mala rovno obesiť. Alebo aspoň vyhodiť zo školy. Ale to by riaditeľ, Augustín Kuchár, človek s veľkým porozumením pre študentské vylomeniny, nedovolil. Niekedy, keď bude viac času, vám porozprávam, ako nás zachránil, keď sme chceli cez prázdniny preletieť Československo od Čiernej nad Tisou po Aš v teplovzdušnom balóne a ako sme kvôli tomu písali do Gumární Púchov a upútali tak na seba pozornosť štátnej bezpečnosti. Hlúpe, však? Veď vravím. Mali ma vyhodiť. Ak už pre nič iné, tak pre nedostatočné rozumové schopnosti celkom isto.
Keby triedna a riaditeľ predsa len postupovali podľa dobových pravidiel, skončil by som na tom našom JRD, nedovzdelaný, pri nejakých pomocných prácach a nemusel by som sa teraz tak urputne vyhýbať priamej odpovedi na to, prečo vlastne píšem.
