V sobotu 25. mája uviedli v Štátnej opere Banská Bystrica profesionálny debut čerstvej absolventky opernej réžie na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, Zuzany Fischerovej Sedliacka česť/Komedianti. Na premiére bola aj Michaela Mojžišová, jej recenziu číta Jarmila Vitovičová:
Sedliacka česť Komedianti (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Dlhší čas sa zdalo, že operno-režijná profesia je na Slovensku odsúdená na vyhynutie. Vysoká škola múzických umení tento odbor už viac než desaťročie nevedie, generačná kontinuita sa trhá. O to väčšiu pozornosť pútal profesionálny debut čerstvej absolventky opernej réžie na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, Zuzany Fischerovej. Mladá umelkyňa, ktorá v súčasnosti pôsobí ako asistentka réžie v Slovenskom národnom divadle, sa v banskobystrickej Štátnej opere podpísala pod inscenáciu ikonických diel operného verizmu, Mascagniho Sedliackej cti a Leoncavallových Komediantov.
Verizmus, sugestívny umelecký štýl konca 19. storočia, si predsavzal prinášať na javisko príbehy, ktorých hrdinami sú ľudia z mäsa a kostí: slzy sú tu naozaj slané, emócie silné a nepredstierané. Podmanivá partitúra Mascagniho Sedliackej cti pôsobivo koloruje atmosféru Veľkonočnej nedele na juhotalianskom vidieku, počas ktorej sa odohrá dráma vášnivej lásky, žiarlivosti a pomsty. Podobnú zápletku majú i Leoncavallovi Komedianti, inšpirovaní skutočnou udalosťou z čias skladateľovho detstva. Z podstaty žánru, odkazujúceho k pravde a pravdivosti, si veristické opery netykajú s javiskovou metaforou ani vysokou štylizáciou, omnoho lepšie im pristanú realistické herectvo a scénografia. A práve túto poučku, ktorej sa viac-menej drží nielen slovenská, ale aj zahraničná javisková prax, sa rozhodla Zuzana Fischerová podrobiť revízii.
Už po prvom otvorení opony je zrejmé, že režisérka a scénický výtvarník David Janošek rezignovali na jeden z hlavných znakov verizmu - realisticky konkrétne, plasticky znázornené prostredie deja. Ich Sedliacka česť i Komedianti sa odohrávajú na nemennom prázdnom javisku, ktorému opticky dominuje masívna béžová stena s kazetovou štruktúrou. V Sedliackej cti sú jednotlivé kocky ozdobené plastickými kvetmi so žiarivkami uprostred, v Komediantoch ich prekryjú veľké divadelné masky. Toto štylizované scénické riešenie má v prvej časti večera opodstatnenie pri chrámovom výjave, keď zapálené svetlá umocňujú rituálnu silu veľkonočnej procesie. V Komediantoch sa zase svietiace oči masiek stávajú vizuálne efektnou metaforou podozrievania a špehovania, ktorému je vystavená krásna Nedda, manželka starnúceho principála Cania. Väčšinu času však toto salónne prostredie bojuje proti lyrickým i dramatickým tónom vypätého deja, keď svojím chladom i výtvarnou sterilnosťou neutralizuje akúkoľvek atmosféru. A keďže v duchu podobnej štylizácie sa nesie aj choreografia zboru, výsledkom je estétsky studený tvar, potláčajúci emócie najmä v Sedliackej cti. Komedianti vyzneli o čosi dynamickejšie, čo však vyplynulo aj zo samotnej podstaty Leoncavallovho diela, ktorého silnou stránkou je gradujúca hudobno-divadelná dramaturgia. Režisérka túto časť navyše rozohrala súborom pohybovo zdatných, pestrofarebne oblečených artistov, medzi ktorými rušila len dvojníčka Neddy, posúvajúca poetiku opäť mimo prirodzeného realistického rámca. Aby sme však neboli nespravodliví, v inscenácii sa vyskytuje aj niekoľko pekných okamihov. Pocit fungujúcej hudobno-divadelnej chémie sa dostavil napríklad pri intermezzách oboch opier, ktoré ponúkajú kľúč k čítaniu Fischerovej koncepcie, aj dôvod výtvarného prepojenia oboch častí večera. Santuzzino i Caniovo pokorenie zaodeté do rovnako koncipovanej, citlivej mizanscény dáva obecenstvu na známosť režisérkinu empatiu s odvrhnutými, poníženými a neľúbenými milencami či milenkami.
Hudobná zložka najnovšej banskobystrickej inscenácie vyšla na recenzovanej druhej premiére o čosi lepšie než tá divadelná. Tentoraz najmä zásluhou sólistov, medzi ktorými dominovala dvojica vynikajúco disponovaných tenoristov. Brazílčan Max Jota vybavil citovo nestáleho Turrida šťavnatým, kovovo znelým tenorom s bezproblémovou vysokou polohou - k dokonalosti mu chýbalo len trochu viac plastickosti a dynamickej pestrosti. Jedného i druhého sa publiku vo vrchovatej miere dostalo od Taliana Paola Lardizzoneho, ktorý dal rozorvanému Caniovi nielen vokálne telo, ale i výrazovú dušu. Výborne sa držali aj obaja domáci barytonisti. Zvyčajne brutálny profil Lolinho manžela Alfia zjemnil Zoltán Vongrej uveriteľnými tónmi podvádzaného muža, ktorého viac než hnev ovládol smútok. V parte zakomplexovaného Tonia, ktorý udá Neddu manželovi z pomsty za to, že ho odmietla, sa vo vrcholiacej speváckej forme prezentoval Šimon Svitok.
Dámy tentoraz ťahali za o čosi kratší koniec. Príjemný mäkký mezzosoprán Michaely Šebestovej (Santuzza) hladkal poslucháčovo ucho v lyrickejších pasážach, v tých dramatickejších však strácal koncentráciu a znelosť. Aj soprán Michaely Kuštekovej je partu Neddy charakterom ešte dosť vzdialený - zažiari jasavými výškami, no v strednej a nižšej polohe nemá dostatok farby. Sýty timber je, naopak, hlavnou devízou nádejnej mezzosopranistky Carmen Ferenceiovej (Lola). Hudobné naštudovanie garantované Igorom Bullom nepodliezlo latku profesionality, no tentoraz ani nestrhlo. Akoby sa dirigent naladil na strohosť režijnej koncepcie, aj orchestru chýbalo viac vášne a muzikantskej spontaneity.
Banskobystrická opera sa od čias svojho vzniku profiluje ako „liaheň talentov". Je to múdra stratégia: regionálne divadlo nedokáže konkurovať prvej národnej scéne finančne náročnými produkciami, ani drahými speváckymi či režisérskymi akvizíciami, zato sa však môže vynímať ako prvá „štácia" v neskorších životopisoch operných hviezd a prominentných divadelných tvorcov. V histórii divadla sa to stalo už neraz, najžiarivejším príkladom je Edita Gruberová. Čas a ďalšie inscenácie Zuzany Fischerovej ukážu, či sa aj v jej prípade bude Banská Bystrica hrdiť tým, že ju objavila.
Michaela Mojžišová
Foto/Zdroj: z oficiálneho vizuálu podujatia
