Jazyk je aj na to, aby oblizoval poéziu - tak nazval svoju glosu básnik Ľubomír Feldek a v nej vám aj prezradí význam tohto netradičného slovného spojenia.
JAZYK JE AJ NA TO, ABY OBLIZOVAL POÉZIU
Odkedy je na svete ľudská reč, odvtedy je v nej prítomná aj poézia. Keď je roľníkovi na poli veľmi teplo, zaspieva: „Nepáľže ma, nepáľ, slniečko horúce!" Oslovuje slnko, hoci ho slnko nemôže počuť -- nemá uši. Je to báseň. Alebo keď sa ráno ponáhľa školák z domu a vo dverách zvolá: „Letím, do školy!" -- hoci vie, že nemá krídla. Je to báseň. Poézia zaznie aj v náhodách, čo vznikajú, keď nehovoríme rodným jazykom. Maďarský tréner bratislavskej Červenej hviezdy Borhy kládol futbalistom na srdce, že „kopačky musia byť poriadne podráždené". Do smrti si to tí futbalisti zapamätali, pretože ich kopačky v trénerovej vete ožili. Bola to báseň.Na Slovensku žije vynikajúci maďarský básnik László Barak, ktorému vlani vyšla v preklade slovenského básnika Ľuba Navrátila knižka Ja neísť bývať zahraničie. V jednej z básní tej knižky, v básni Ja? (Ja s otáznikom) stvoril László Barak z dotyku dvoch susedských jazykov pekný básnický systém, ktorý Ľubo Navrátil dokázal rovnako pekne preložiť.
Vychutnajme si z tej básne napríklad verše:
„ja neísť bývať zahraničie
nerozumieť cudzia reč
nerozumieť hymna
nerozumieť vláda"
Alebo:
„ja vyhýbať sa bojísk
nevedieť kto víťaz"
Alebo:
„ja byť jazyk
oblizovať známku"
Byť jazyk - či už slovenský alebo maďarský -- a oblizovať známku - to značí byť jazyk, ktorý oblizuje aj poéziu.No neznačí to, že vtedy básnik nás aj seba iba zabáva. Naopak. Práve ten zdanlivo iba známku a poéziu oblizujúci jazyk hovorí o základných veciach. O spolužití. O živote aj o smrti.
Zacitujem ešte pár veršov z inej básne - z básne Reflex -- aby bolo ešte zrejmejšie, o čom hovorí Laszló Barak:
„udrelo ma do hlavy poznanie
presne tak
ako keď na letisku
pri checkingu náhle človek zistí
že si doma zabudol pas
a reflexívne
si siahneš na opasok s mobilom
aby si vyťukal núdzové číslo
ale vtom
akoby si sa potkol o prah dverí
chtiac nechtiac voľky nevoľky zdvihol si zrak
a cudzinec
nebol
nikde"
Čo ešte k tomu dodať? Slovenská poézia žije. Aj keď sa básnik volá László.
