Bratislavská Kunsthalle je v posledných týždňoch témou mnohých umelcov - nielen z výtvarnej obce. Jej budúcnosť je opäť v hre. Venovali sme sa jej aj v našom vysielaní v diskusii so zainteresovanými, a všímame si aj priebežný vývoj. Príbehu bratislavskej Kunsthalle sa venuje aj kunshistorička, Zuzana Bartošová.
Príbeh bratislavskej Kunsthalle
Príbeh bratislavskej Kunsthalle vyzeral ako nekonečný. O jej zriadenie výtvarná obec dlho usilovala. V hlavnom meste chýbala Nezávislá výstavná sieň s cieľom prezentovať relevantné zahraničné výstavy súčasného umenia a pestovať medzinárodné kontakty.Temer pred desaťročím, 24. januára 2010, zverejnili mladí umelci a teoretici z oblasti vizuálneho umenia iniciatívu Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo. Jednou z jej priorít bolo založenie bratislavskej Kunsthalle. Iniciátori vnímali problém generačne, neobzerali sa na tých, ktorí ho už riešili, hoci neúspešne, pred nimi. Výzva získala podporu odbornej verejnosti nielen doma, ale i v zahraničí. Zdalo sa, že založenie Kunsthalle je otázkou krátkeho času. Sen viacerých generácií sa však naplnil len pred piatimi rokmi.
Vtedajší minister kultúry Maďarič vyšiel v ústrety výtvarnej obci. Inštitúciu koncipoval v súlade s predstavami iniciatívy. Výsledok bol pomerne veľkorysý: vzniklo Slovenské centrum vizuálnych umení, ktorého súčasťou bola na jednej strane Kunsthalle a na strane druhej dokumentačné centrum. Inštitúcia zaplnila hneď dve biele miesta na výtvarnej mape Slovenska. Výtvarné, alebo vizuálne umenie, je jediné zo všetkých umeleckých disciplín, ktoré nemá ako celok svoju dokumentačnú, informačnú a komunikačnú bázu. Kunsthalle našla logicky svoje miesto v Dome umenia. Veď jeho pôvodným majiteľom bol Fond výtvarných umení, postavili ho z prostriedkov výtvarníkov.
Ukázalo sa však, že veľkorysosť riešenia bola len ilúziou. Maďarič nezaložil novú inštitúciu, ale pričlenil Slovenské centrum vizuálnych umení k Národnému osvetovému centru, ktoré tiež sídli v Dome umenia a jeho nového riaditeľa podriadil generálnej riaditeľke tohto konglomerátu. Odborníkom bolo už od začiatku jasné, že takéto spojenie nemôže fungovať. Národný osvetový ústav organizuje najmä rutinné podujatia, ako napríklad folklórny festival vo Východnej. Naopak, Centrum vizuálnych umení a najmä jeho Kunsthalle mali pôsobiť kreatívne: nadväzovať medzinárodné kontakty, prezentovať pozoruhodné zahraničné výstavy a participovať na putovných. Svojou aktivitou udávať tón, poukazovať na živé aktuálne umenie, slobodné, ktoré sa neprispôsobuje trhu.
Rozdielnosť východísk i smerovania vyústila do osobných sporov a intríg. Úradníci Ministerstva kultúry podporili generálnu riaditeľku Národného osvetového centra pri hľadaní chýb v práci vedenia Centra vizuálnych umení, teda aj Kunsthalle a súhlasili s návrhom, aby bolo odvolané z funkcií. Nepomohla skutočnosť, že umenovedci získali odborné pozície na základe konkurzov.
Minister Maďarič mal v tom čase iné starosti. Po voľbách, ktorým sa venoval, vyriešil situáciu pričlenením Centra vizuálnych umení k Slovenskej národnej galérii, namiesto toho, aby ho osamostatnil. Bolo to opäť nešťastné riešenie. Galéria je múzeom výtvarného umenia, zbiera, ochraňuje a uchováva hodnoty kultúrneho, najmä domáceho dedičstva. Kunsthalle je jej opakom, má pôsobiť dynamicky, aktuálne a najmä medzinárodne.
V čase tohto rozhodnutia, začiatkom leta 2016, bolo vedenie Slovenskej národnej galérie presvedčené, že úlohy Kunsthalle zvládne. Na dokumentačné centrum síce zabudlo a výstavné siene Domu umenia nechalo celé leto prázdne, keď neprijalo pripravenú medzinárodnú výstavu. Ale to nikomu nevadilo. Tiež prepustilo bývalých členov vedenia Centra vizuálnych umení a Kunsthalle.
Až príliš dobre poznám tento smutný príbeh. Prekvapila ma však nenápadná správa súčasného vedenia Slovenskej národnej galérie v tlači, že Kunsthalle je galérii na ťarchu, že má iný charakter a iné ciele ako ona. Zverejnili ju tí istí, ktorí pred tromi rokmi súhlasili so súčasným riešením.
Príbeh Kunsthalle teda pokračuje ďalej svojím ťažko predvídateľným smerom. Jej riaditeľka má zrejme iný názor ako generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie. Snaží sa zachovať status quo, organizuje petíciu, vyjadruje sa v médiách, bojuje za záchranu Kunsthalle. Poukazuje na to, že Ministerstvo kultúry má vlastné plány, ako využiť budovu Domu umenia tak, aby sa podarilo získať čo najviac financií z európskych fondov. Ale zničil by sa tým zárodok inštitúcie, po ktorej desaťročia volala výtvarná obec a ktorá je súčasťou kultúrneho priestoru každej civilizovanej krajiny. Najnovšie správy hovoria o tom, že ministerstvo je ochotné o probléme verejne diskutovať. Cieľom diskusií by mala byť samostatnosť pôvodného Centra vizuálnych umení s Kunsthalle ako jeho súčasťou.
