Operná recenzia: Slovenská „otellománia“

Reflexia a kritika

Operná recenzia: Slovenská „otellománia“

01. 04. 2019 12:25

Michaela Mojžišová v recenzii porovnáva hudobnodramatické špecifiká dvoch nedávno uvedených opier: Ottela v Štátnom divadle Košice (premiéra 22. februára 2019) a Ottela v banskobystrickej Štátnej opere (premiéra 16. marca 2019). Číta Andrea Makýšová Volárová:

Slovenská otellománia (recenzia)
Stiahnuť audio súbor

Text recenzie:

Slovenská „otellománia"

Otella, slávnu divadelnú hru o láske a žiarlivosti z pera Williama Shakespeara, pretavili do nôt hneď dvaja velikáni talianskeho romantizmu: Gioachino Rossini a Giuseppe Verdi. No kým Verdiho strhujúca psychologická dráma z roku 1887 patrí k stáliciam operných javísk (tie slovenské nevynímajúc), Rossiniho o sedemdesiat rokov starší virtuózny opus je skôr repertoárovou vzácnosťou. Nuž a možnosť porovnať hudobnodramatické špecifiká oboch skvostných diel v priebehu necelého mesiaca a vo vzdialenosti dvesto kilometrov - to je príležitosť, ktorá sa len tak ľahko nevyskytne. Takúto gurmánsku ponuku dostali slovenskí diváci od košického Štátneho divadla a banskobystrickej Štátnej opery: východoslovenská scéna uviedla vo februári Verdiho dramatickú, stredoslovenská v marci Rossiniho lyrickú verziu Shakespearovej tragédie.

Existuje viacero príčin, prečo sa Rossiniho Otello uvádza tak zriedka. Popri nižšej dramatickosti diela, ktoré je voči Shakespearovej predlohe dejovo redukované, je to predovšetkým jeho extrémna prevádzková náročnosť. Túto operu nemá zmysel nasadiť do repertoáru, ak divadlo nedisponuje tromi vynikajúcimi tenoristami pre party žiarlivého Otella, zákerného Jaga a do Desdemony zamilovaného Rodriga, a tiež špičkovou sopranistkou s farebne príťažlivým hlasom a perfektnou koloratúrou. Na neľahké zadanie sa sporadicky podujmú prominentné operné domy, schopné zaplatiť hviezdy typu Michaela Spyresa, Gregoryho Kundeho, Juana Diega Flóreza, Javiera Camarenu či Olgy Peretyatko. Skutočnosť, že si na Rossiniho Otella ako prvá v dejinách slovenského profesionálneho divadla trúfla práve naša najmenšia operná scéna, budila isté obavy.

Banskobystričania však umlčali aj najväčších pochybovačov: interpretačné nároky diela naplnili priam zázračne. V prvom rade vďaka tomu, že sa im podarilo objaviť pre Európu doposiaľ neznámeho mladého umelca, výnimočného čínskeho tenoristu Zi-Zhaa Gua. V kontexte jeho strhujúceho speváckeho výkonu aj suverénnej hereckej kreácie znie doslova neuveriteľne, že banskobystrický Otello je jeho prvou veľkou postavou. Zi-Zhao Guo ho spieva pevným, kovovo lesklým hlasom, ktorého korunou je neohrozená, šťavnato znejúca vysoká poloha, nestrácajúca plnosť a údernosť ani v rozsahu nad vysokým cé. Druhým vokálnym esom banskobystrickej inscenácie je sopranistka Mariana Hochelová, pridávajúca k poctivo odspievaným koloratúram Desdemony aj hladké piana, zamatovú strednú polohu a žiarivé výšky. No a do tretice si pochvalu zaslúži domáci tenorista Dušan Šimo, vybavujúci náročný part Rodriga jasným tónom, dobrou technikou a chvályhodnou vokálnou kultúrou.

Zdalo by sa, že popri vokálnych hodoch v Banskej Bystrici budú Košičania ťahať za kratší koniec. Nič také sa však nestalo. Najmä preto, že Štátne divadlo Košice má v internom súbore tenoristu, na ktorom môže stavať repertoár a ktorý vypredáva hľadisko. Presne tak vyzerala recenzovaná druhá repríza - dom plný od parteru až po druhý balkón a aplaudujúce publikum. Domáca hviezda večera, Titusz Tóbisz, je aj v stredoeurópskych reláciách unikátnym zjavom. Čerstvý štyridsiatnik na vrchole fyzických síl je napol speváckym samoukom - za sebou má len tri roky konzervatoriálneho štúdia. Z vokálneho vývoja umelca, ktorý sa opernému spevu začal profesionálne venovať až po tridsiatke v košickom divadelnom zbore, je však popri výnimočnom nadaní zrejmá aj ohromná pracovitosť a húževnatosť. Pri obdive k jeho strhujúcemu výkonu ide bokom kritika občas neuhladenej frázy či nedostatočnej práce s dynamikou. Lyriku, ktorú zatiaľ nedokáže zhmotniť v štýlovo dokonalých piánach, docieli farbou hlasu: jeho kovový hrdinský tenor odrazu zvláčnie, znežnie a vstúpi do neho dojemná „talianska" slza. Navyše je herecky úplne autentický: rozorvaného Otella mu jednoducho musíte uveriť. Držme mu teda palce, aby fenomenálny hlasový fond a vzácnu muzikalitu rozvíjal kvalitnou vokálnou technikou, ktorá mu zabezpečí dlhý profesionálny život.

Na recenzovanej košickej repríze stvárnila Otellovu manželku Desdemonu hosťujúca francúzska sopranistka Frédérique Friess. Košičania ju už poznajú z nedávnej výnimočnej inscenácie Víl, kde sa predstavila ako kvalitná wagnerovská interpretka. O to milším prekvapením bolo poznanie, že svoj dramatický, no farebne predsa len trochu studený hlas dokáže vo verdiovskom parte adekvátne zmäkčiť a zvrúcniť. Navyše sa vďaka prieraznosti materiálu nedostávala do Tóbiszovho dynamického područia, takže spoločne vytvorili dobre ladiaci pár. Disponovaným umelcom úspešne sekundoval domáci barytonista Marek Gurbaľ. Pre jeho tmavší barytón je síce part Jaga trochu nepohodlný, vzhľadom na viacero exponovaných miest vo vyššej polohe, i s tými si však poradil so cťou. Farebnú šťavu dodával predstaveniu tiež vynikajúco spievajúci zbor, ktorého ozdobou je krásne znejúca sopránová sekcia. Predstavenie viedol nový šéfdirigent košickej opery, temperamentný Brazílčan Vinicius Kattah. Pod jeho charizmatickou taktovkou hral orchester s maximálnym muzikantským nasadením a v sviežich tempách, kreujúc skutočnú hudobnú drámu.

Ak na recenzovaných predstaveniach hrala prím hudobná zložka, nebolo to preto, že by sa ich divadelné podoby nevydarili. Naopak, obe inscenácie uspokoja aj po vizuálnej stránke. Banskobystrický Otello v réžii Andrei Hlinkovej stavia na efektnom výtvarnom riešení, stavajúcom do pôsobivého kontrastu asketickú scénografiu Miriam Struhárovej a nádherné kostýmy z dielne známeho módneho návrhára Borisa Hanečku, kombinujúce farebnú divadelnú štylizáciu s historizujúcimi strihmi. Košický Otello z dielne hosťujúceho maďarského tímu na čele s režisérom Viktorom Nagyom bol ohlasovaný ako „návrat k starému poctivému divadelnému remeslu". A hoci sa za takýmto „pí-ár" často skrývajú starooperné klišé a bezradné aranžmány, tentoraz sa tak našťastie nestalo. Nagyova inscenácia je klasická v najlepšom zmysle slova: herecky prepracovaná, čistá a presná, odohrávajúca sa na monumentálnej scéne, z ktorej však netrčí lacná kašírka.

Aj v opere zjavne platí ono známe „každý chvíľku ťahá pílku". Bratislavské SND v aktuálnej sezóne bolestne stagnuje, Košičanom a Banskobystričanom ide karta.

Michaela Mojžišová

Živé vysielanie
??:??