Dejiny sa vpisujú do tváre miesta. Ich dôsledok vnímame ako genia loci. Rozpor medzi tým, ako sa nám dejiny prezentujú a tým, ako sa naozaj odohrali, býva tragikomický. O výročí situácie, ktorá tvarovala podobu Košíc aj slovenských dejín píše Karol Horák.
ZÁBORSKÝ
Námestie Košíc je perla architektúry, rovnako vedomie, že týmto priestorom prechádzala história, že tu pôsobili viaceré osobnosti národného i európskeho významu - vyvoláva vo vnímateľovi zážitok čohosi osobitého, čo sa zvykne nazývať DUCH MIESTA - GENIUS LOCI. Potvrdzuje to špecifickým spôsobom aj nápis na priečelí budovy Dómu: „Na košickej fare sa 24. februára 1849 stretli predstavitelia slovenského národa Ľudovít Štúr a Jonáš Záborský a rokovali o národnom programe Slovákov. - Záborský vo svojich spomienkach tvrdí: „V noci dorazil na bielom koni na dvor fary Ľudovít Štúr a dovolával sa stretnutia so mnou i nocľahu na fare. „Jonáš! Či ma nepoznáš?" - ozval sa mi známy hlas. No ja som ho zaprel. Motalo sa okolo neho niekoľko špiclov. Nemohol som Štúrovi napochytre vysvetľovať svoju situáciu. Pred niekoľkými dňami som sa ocitol v košickom väzení. Polícia v mojej izbe našla výtlačok Žiadostí slovenského národa ako i návrh petície so zoznamom národných požiadaviek. Bol som postavený pred rýchly hrdelný súd a dva týždne väznený. Moje knihy a rukopisy vláčili na mestský dom, v mojej izbe hľadali ruské ruble. Mestom letel chýr, že u mňa nocoval Hurban a že ja mám na východnom Slovensku organizovať povstanie. Noviny vytrubovali do sveta, že sa v Košiciach odhalilo veľké spiknutie. Luza na ulici ukazovala stromy, kde budem obesený. Vedľa mňa stál od rána do večera hajdúch s vytasenou šabľou, ba ešte aj do záchodu ma sprevádzal. No keď sa priblížili k mestu cisárske vojská, mňa i ďalších väzňov prepustili." Záborský pokračuje v spomienkach: „Štúr sa urazil, že som ho zaprel, ani ruku mi nepodal. Ubytovali ho vedľa mojej izby, no ja obkľúčený vyzvedačmi a falošnými kolegami neodvážil som sa zájsť za ním. Až okolo polnoci vyšiel na chodbu, vtiahol som ho do mojej izby. Pokúsil som sa mu vysvetliť svoj chlad, nepresvedčil som ho. Hovoril cez zuby, nie príliš priateľským tónom. Pritom sme si vymenili názory na situáciu, každý trval na svojom presvedčení. Ja som zastával mienku, že ktokoľvek vyhrá, nechá v Uhorsku maďarčinu, alebo nám nanúti nemčinu. Naproti tomu si Štúr myslel, že akokoľvek sa vláda správala macošsky ku nám, teraz, keď ju zradili Maďari, Taliani, Nemci - musí sa Slovanstvu vrhnúť do náručia. Tvrdil tiež, že zbrane, ktorých sa Slováci chopili, už dovtedy nezložia, pokiaľ vláda nesplní ich požiadavky. - Nato som ja dodal: Ba kým vám to vláda nerozkáže!"
Genius loci, špecifický duch miesta, mala teda pre Záborského aj košická basa? Rovnako mal svojho ducha aj jeho byt na košickej fare? Hoci sa duch miesta menil po životných zmenách, stával sa i pascou... Genius loci nemusí mať teda iba jednu tonalitu. My jej vnímatelia jej ex post určujeme podobu anjelskú? Čertovskú? Harmonickú? Deštruktívnu? Konštruktívnu? Disharmonickú? Stačí, keď celý problém odľahčíme Goetheho ironickou poznámkou: „Ustavične jeme šalát z pravdy a omylov?" - Aj v prípade racionalistu Záborského a romantika Štúra?
