Glosu týždňa píše Daniela Kapitáňová

Reflexia a kritika

Glosu týždňa píše Daniela Kapitáňová

02. 05. 2018 14:18

Petrovi Krištúfkovi s láskou

Ešte na to nemáme zaužívané zvyklosti, ešte sa neustálilo pravidlo. Čo sa robieva s číslami v mobile, na ktoré už nikdy nezavoláte, pretože už niet komu? Doteraz som z nich nevymazala ani jediné, sú tam, moji kamaráti, moji veľkí kamaráti, s ktorými sme si kedysi vymenili čísla, aby sme to mali k sebe bližšie. Oni však odišli, bez rozlúčenia, žiadne zbohom, žiadne posledné objatie. Len tak, akoby si iba odskočili a ja nie a nie pochopiť, že je to navždy. Možno preto si tie čísla občas vyhľadám, dívam sa na mená pri nich a je mi akosi ľahšie. Sú tu, tak ako boli, v abecednom poradí. Nič nepripomína skutočnosť. Stačilo by len stlačiť volanie. V mojom mobile sa naplňuje to konvenčné: "budú tu s nami stále".

Pretože napísané ostáva.

Odkedy som sa dozvedela o tragickom úmrtí Petra Krištúfka, opakovala som si: napísané ostáva. Po Peťovi predsa toho zostalo tak veľa: romány, poviedky, scenáre, básne, publicistika, ale tie slová mi zneli hlucho, opakovala som si ich ako školáčik, čo sa musí učiť naspamäť, pretože látku nepochopil. Nie, neprinášali mi útechu. Čokoľvek som robila a kdekoľvek som bola, vynárali sa mi sekvencie s Peťom, ktoré sme spolu zažili: nekorektné glosovania, trpko ironické poznámky o stave spoločnosti, jeho talent počúvať, rozhovory o detektívkach a dobrom jedle. Hodiny a hodiny nad kávou. Skvelá spolupráca na filme, keď aj výhradu dokázal predniesť s takým šarmom, že zaznela ako pochvala a dodávala chuť pokračovať. Smiech. Výbuchy smiechu. Jedinečnosť každej chvíle.

A vtedy som konečne pochopila, čo v skutočnosti znamená, že napísané ostáva. Predsa nejde o mňa, ani o tých, ktorých mal Peťo vo svojom mobile, aby k nám bol bližšie, my si ho aj tak budeme pamätať cez svoje vlastné sekvencie. Jeho odchod nás bolí rovnako ako strata každého dôverného človeka, bez ohľadu na profesiu. Ide o tých, čo ho poznali cez filmy a knihy, tí sú dôležití. Oni si ho budú pamätať cez jeho príbehy, postavy, metafory a úvahy. K nim sa obracal, im otváral dvere svojho sveta, možno dokonca boli tie dvere viac dokorán, než keď tam vpúšťal nás. Oni nebudú počuť Peťov hlas ako my, keď budú čítať jeho texty, ale dosadia si vlastnú intonáciu, postavy vymodelujú svojou intuíciou. Diela si začnú žiť vlastnými životom a bude ich toľko, koľko bude divákov a čitateľov. Akýmsi zázračným spôsobom sa bude umelec Peter Krištúfek multiplikovať bez ohľadu na to, že tu už nie je.

Peťo, napísané ostáva.

Pre nás, ktorí dlho nebudeme mať silu otvoriť tvoje knihy, to bude nevymazané telefónne číslo v mobile.

Pre všetkých ostatných to, čo si vytvoril. Tento druh pamäte žiadnu SIM kartu nepotrebuje. A to je konečne útecha, ktorej rozumiem.


Foto: Archív

Živé vysielanie
??:??