Glosu týždňa píše Patrik Lančarič

Vyrovnávanie sa s minulosťou

Čo to znamená, vyrovnať sa s minulosťou? Často o tom v poslednom čase premýšľam. Dôležité je, aby bola pamäť živá, aby sme vedeli, čo, ako a prečo sa stalo. Aby sme nerobili tie isté chyby a nedopustili podobný stav vecí ako v minulosti. Je to veľmi náročná úloha, pretože v dnešnej dobe sa mnoho vecí relativizuje a informačný priestor zahlcuje množstvo balastu. Musíme byť pozorní a presní. Veci nie sú čierno-biele. A dobro a zlo sa v istých momentoch nedá od seba tak ľahko oddeliť. Pravda je v celku a ten nám, zdá sa, stále uniká. Mám pocit, že hlbšie vysporiadanie sa s minulosťou na nás ešte iba čaká.

Český filozof Miroslav Petříček v jednom rozhovore povedal, že ak chceme hovoriť pravdu, musíme hovoriť presne a ak chceme hovoriť presne, musíme hovoriť zložito. Každé zjednodušenie totiž pravdu do istej miery kriví. Dnes, však, na zložitosť nikto akosi nemá čas. Zvláštna diagnóza doby.

Historici síce mnohé veci opísali, no toto ich poznanie stále ako keby ostávalo v akejsi akademickej rovine a nezostúpilo do všeobecného povedomia spoločnosti. Myslím si, že to je práve jedna z úloh umenia (nie jediná): toto poznanie do širšieho povedomia spoločnosti dostať. A to sa dá prostredníctvom silných príbehov. Hovoriť cez silné príbehy o dobe. Vyrozprávať vzrušujúci príbeh dejín cez konkrétny osud človeka. Aby sme mohli pomocou pútavého príbehu tú dobu znovu prežiť, precítiť ju, dotknúť sa jej a konfrontovať sa s ňou.

Mám pocit, že sa naša spoločnosť po Nežnej revolúcii nevysporiadala s minulosťou. Respektíve to, čo prebehlo, nebolo dostatočné. Ukázalo sa prstom na pár exponovaných ľudí, ktorí boli označení za páchateľov a tým sa mnohí akoby očistili a zbavili osobnej zodpovednosti. A to je všetko. Ten systém však bola zároveň pyramída mnohých ľudí pôsobiacich vo všelijakých komisiách, úradoch, na rozličných miestach a miestečkách a úrovniach totalitnej moci. Kam zmizli po revolúcii? Spravila sa hrubá čiara a išlo sa ďalej. Tí ľudia sú stále súčasťou tejto spoločnosti. Spoločnosti, ktorú tvoríme my všetci, spolu.

A myslím si, že ak chceme rozumieť našej prítomnosti a tomu, čo sa u nás teraz deje, musíme ísť v čase späť a hlbšie skúmať práve našu nedávnu minulosť. A rozprávať sa o nej.

Veľkou komplikáciou ale je, že zo spoločenskej diskusie sa vytráca kultivovaná polemika. Takmer každý spor v každodennej realite je vnímaný takmer výhradne osobne, vzťahovačne ako invektíva. V tom je istá nezrelosť. Rozmer celospoločenskej diskusie, ktorý nám chýba je práve konštruktívna polemika. Polemizovať spolu kultivovaným spôsobom, bez krvi v očiach, peny na ústach, či zapálenej fakle na inkvizítorských tribunáloch. To je pre mňa spôsob ako by sme mali hovoriť a premýšľať aj o našej minulosti. Len tak sa môžeme ako spoločnosť posunúť ďalej.

Patrik Lančarič