Operná recenzia: Hoffmanove poviedky v ŠDKE

Reflexia a kritika

Operná recenzia: Hoffmanove poviedky v ŠDKE

01. 03. 2018 14:52

V piatok 23. 2. Štátne divadlo Košice uviedlo premiéru francúzskej lyrickej opery Jacqua Offenbacha Hoffmanove poviedky. Podľa Michaely Mojžišovej, však veľmi nevyšla. Prečo? Číta Jarmila Vitovičová:

Hoffmanove poviedky (recenzia)
Stiahnuť audio súbor

Text recenzie:

Opera Štátneho divadla v Košiciach zažíva peknú éru. Neveľký sólistický súbor je stabilizovaný a kvalitný, orchester a zbor v dobrej kondícii, dramaturgia čoraz zaujímavejšia. Divadlo v uplynulých sezónach pripravilo viacero pozoruhodných inscenácií, ktoré zarezonovali aj celoslovenskom kontexte - napríklad Händlovu Alcinu či Wagnerove Víly. Aj aktuálna sezóna sa začala šťastne: koncom októbra pribudla do repertoáru divácky vďačná inscenácia Verdiho Falstaffa v réžii oskarového režiséra Jiřího Menzla, vyšperkovaná výbornými spevácko-hereckými kreáciami. Škoda, že šnúru úspechov prerušil najnovší prírastok - Hoffmannove poviedky, pripravené hosťujúcim maďarským režisérom Imre Halasim, ktoré mali premiéru 23. februára.

Bývalého riaditeľa Operetného divadla v Budapešti a Národného divadla v Miškolci pozná košické publikum z úspešnej inscenácie Kálmánovej operety Čardášová princezná, ktorá sa v repertoári drží už desať rokov. Možno práve spojitosť Jacquesa Offenbacha s hudobno-zábavným žánrom (je považovaný za otca operety) inšpirovala vedenie divadla, aby k naštudovaniu jeho Hoffmannových poviedok oslovilo práve Halasiho. Bola to však chybná voľba.

Hoffmannove poviedky sú rozprávaním básnika Hoffmanna o márnom hľadaní ženského ideálu a jeho nenaplnenej láske k mechanickej bábike Olympii, prelietavej kurtizáne Giuliette a smrteľne chorej speváčke Antonii. O všetky prišiel pričinením diabolského Lindorfa, ktorý v každom z príbehov preberá inú identitu. Stelesnené zlo v závere opery pripraví Hoffmanna aj o poslednú lásku, herečku Stellu, ktorú vníma ako esenciu všetkých stránok ženskej povahy. Dielo so zreteľným filozofickým nábojom, ktoré Offenbach komponoval v čase existenciálnej núdze a jeho premiéry sa nedožil, nesie označenie fantastická opera. Bol to teda dvojitý zásah vedľa, ak z neho režisér najnovšej košickej inscenácie urobil čosi medzi výpravnou operetou a rozprávkou pre dospelých.

Predohra opery sa začína živým obrazom: na javisku sa stretávajú deprimovaný Hoffmann, jeho verný priateľ Niklaus, diabolský Lindorf a tri akoby skamenené ženy v závojoch. Nasledujúce obrazy, ktoré majú byť retrospektívou Hoffmannovho života, sa líšia farebným ladením. Prevažne čierno-sivé kostýmy variuje v príbehu o mechanickej hračke Olympii infantilne tyrkysová, v dejstve o kurtizáne Giuliette vášnivá červená a v príbehu o umierajúcej speváčke Antonii nostalgická zafírovo-zelená farba. Kľúč je to síce konvenčný, ale ak by ním režisér odomkol príbeh a umožnil ho divákom prečítať v zrozumiteľnej, vygradovanej inscenácii, dal by sa prijať. Nič také sa však neudialo. Napriek prvoplánovosti aranžmánov sa strácajú pointy jednotlivých dejstiev, baletné ilustrácie počas árií neraz vyslovene rušia, na prácu s hercami či kreovanie charakterov jednotlivých postáv sa zabudlo. Ani oko estéta si nepríde na svoje. Výtvarné riešenie Henrietty Laczkó je dôsledne bez názoru: trošku tradičné, trošku súčasné, trošku symbolické. Výsledkom je bezradný, neštýlový mišmaš.

V takomto dramaturgickom kontexte nenašlo žiadne opodstatnenie, že trojicu Hoffmannových osudových lások interpretuje jedna sólistka. Je pravda, že popri obsadzovaní Olympie, Giulietty a Antonie tromi speváčkami je pomerne bežnou a samotným skladateľom legitimizovanou praxou aj spojenie ich partov do jedinej, ultra-náročnej trojúlohy. Len málo speváčok však dokáže zároveň zadosťučiniť koloratúrnym nárokom Olympie, dramatickej vášnivosti Giulietty i tragickej lyrike Antonie. Ak teda nejaké divadlo siahne po tomto riešení, malo by nájsť oporu v režisérskom výklade - čo však nie je prípad Halasiho inscenácie. Nedá sa teda iné než skonštatovať, že technicky spoľahlivá Michaela Várady, ktorej tmavší lyrický soprán disponuje i zvonivou koloratúrnou polohou, pôsobivo zvládla part Olympie, na dobrej úrovni sa zhostila aj Antonie, no vášnivé dimenzie Giulietty ostali v jej podaní zakliate. Pre tradične spoľahlivého barytonistu Mariána Lukáča nepredstavoval part univerzálneho zloducha Lindorfa väčší problém, ale vzhľadom na absenciu výkladu (aj) tejto postavy sa nezapíše k jeho najlepším kreáciám. V nohavičkovej úlohe Niklausa prezentovala pekný pohyblivý materiál muzikálna mezzosopranistka Myroslava Havryliuk. Vydarené charakterové kreácie ponúkli tenoristi Maksym Kutsenko a Jaroslav Dvorský, zlepšujúcou sa vokálnou dispozíciou milo prekvapil Marek Gurbaľ. Žiaľ, máločo pozitívneho sa dá povedať o hosťujúcom českom tenoristovi Tomášovi Černom: prvá premiéra, z ktorej pochádza táto recenzia, bola Hoffmannkami bez Hoffmanna. Spevákov unavený hlas, vo vysokej polohe siahajúci po falzete, aj absolútny nedostatok javiskovej charizmy zďaleka nestačili na vymodelovanie hrdinu, ktorého ženy milujú a muži obdivujú. V spoločnosti nedávnych výborných hudobných naštudovaní košického Štátneho divadla, pripravených Marekom Štrynclom, Robertom Jindrom či Martinom Leginusom, nevynikne ani práca mladého dirigenta Maroša Potokára. Ten prečítal Offenbanchovu partitúru v miestami predimenzovaných tempách i dynamike, čím ešte znásobil „operetný" dojem z produkcie.

Ambicióznosť košickej opery je zjavná a jej odvaha siahať po čoraz náročnejších métach sympatická. V tomto kontexte sa nevydarená inscenácia Hoffmannových poviedok dá prijať ako malé zaváhanie v pozitívne sa vyvíjajúcej sínusoide. Hlavne, aby takých nebolo viac.

Michaela Mojžišová

Foto/Zdroj: ŠDKE

Živé vysielanie
??:??