Až tri v taňcu Vidermaňcu je názov veselohry Spišského divadla, ktorá mala premiéru 9. februára. Ľúbostný trojuholník zo Sepešoviec poprepletaný humornými dialógmi v spišskom nárečí si bola pozrieť aj Hana Rodová. Jej recenziu číta Jarmila Vitovičová:
Až tri v taňcu Vidermaňcu (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Keď v roku 1782 vyšiel prvýkrát vo Francúzsku román v listoch Choderlosa de Laclosea, isto nik ani len netušil, že bude ešte aj po viac ako 200 rokoch natoľko príťažlivým a aktuálnym, že po ňom budú siahať vždy noví a noví tvorcovia, aby ho ponúkli ako dramatický text v rôznych variáciách. Autor a režisér Michal Babiak si tento text vybral a pre divadlo ho zdramatizoval už pred niekoľkými rokmi ako hru o slovenskom vidieku pre srbských divadelných ochotníkov. Pre Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi hru do spišského nárečia v duchu 30-tych rokov dvadsiateho storočia preložil teatrológ, prekladateľ a dramaturg Anton Kret. Inscenácia hovorí o neschopnosti empatie, cynizme ľudí i doby, manipulácii, ale aj naivite a dokazovaní si moci a dôležitosti cez sexuálne a intímne vzťahy. Príbeh je o bohatom zhýralom zemanovi Jurovi a o jeho naoko počestnej milenke, vdovici Hančuši, s ktorou uzavrie zvrátenú stávku, že dokáže zviesť mladé nevinné dievča i vydatú ženu Zuzu, a to všetko pod strechou svojej starej tety v susednej dedine. Samozrejme, že nič nie je úplne jednoduché a do zdanlivo ľahkej úlohy vstupuje mnoho premenných, najvýraznejšie však neočakávané emócie pýcha.
Autor a zároveň režisér inscenácie, Michal Babiak, vďaka prekladu pôvodného textu do spišského nárečia vytvoril komédiu, v ktorej sa spája čaro spištiny a situačná komika do jednotného celku. V predstavení je cítiť výrazný, najmä pedagogický vplyv režiséra na mladý herecký súbor, jeho vedenie a dôsledné vytváranie mizanscén, náznakov situácií, pri ktorých nie je prekážkou, ak divák dokonale nerozumie replikám, ale kontextovo sleduje rozvíjajúcu sa zápletku spejúcu do tragického konca, ktorú relativizujú humorné situácie, scény s výrazným erotickým podtónom a šťavnaté, britké dialógy.
Scéna Jaroslava Válka pozostáva z takmer prázdneho zošikmeného priestoru, v ktorom je ešte o stupienok znížený priestor akéhosi pomyselného ihriska. V ňom sa odohrávajú takmer všetky intímne scény. Nad scénou visí už spomínaná dominantná drevená posteľ ako symbol zmluvy, resp. nepísanej dohody medzi Hančušou a Jurom. Na začiatku inscenácie je na javisku prítomná len jedna posteľ a s každou ďalšou novou posteľnou avantúrou pribúda ďalšia. Napokon sa na javisku vytvorí labyrint postelí rôznych veľkostí, tvarov, významov, a teda i poprepletaných vzťahov. Záverečné uzavretie spleti postelí na scéne, a teda i komplikovaných vzťahov posteľou, ktorá bola prítomná počas celého predstavenia ako hrozba, je symbolickým rámcom, ale i trochu patetickým ukončením celého príbehu po predchádzajúcej scéne smrti Jura a Zuzky na hranici poetického symbolu a gýča. Výrazne rurálny vizuál predstavenia dotvárajú kostýmy v duchu slovenského vidieka prvej polovice 20.storočia kostýmovej výtvarníčky Evy Farkašovej a podčiarkuje a dopĺňa ho jemná, náznaková hudba Norberta Bodnára.
Do hlavných úloh si Babiak vybral mladých členov súboru. Hančušu stvárnila Mária Görögová a Jura hrá Mikuláš Dzurík. Görögová rozohráva dedinskú intrigánku a manipulátorku plasticky, rečou tela i gestami, vo verbálnej rovine jej ale najmä v prvej časti prvého dejistva nie je rozumieť pre nedôslednosť a vysoké tempo javiskovej reči. Dzurík spočiatku pôsobí sošne, no napokon však dokáže vykreovať svoju postavu dedinského "dona Juana". Denisa Macalová Ďuratná zas vo svojej postave v minimalistických výrazových prostriedkoch a len s jemnou štylizáciou rozohrala rozorvanosť počestnej Zuzky, ktorá sa napriek výstrahám okolia a svojej vôli zamiluje do Jura. Aj ostatní herci a herečky sa zhostili svojich postáv s potrebnou dávkou štylizácie a komiky.
Veselohra Michala Babiaka Až tri v taňcu na Vidermaňcu je predstavením, pri ktorom sa dá zabaviť, i keď divák spištine dokonale nerozumie. Nadšenie mladého hereckého kolektívu v mnohom pomôže prejsť ponad prvotné rozpaky inscenácie a nastaví zrkadlo nášmu stereotypnému zmýšľaniu o nás samých.
Hana Rodová
