Ráno modré zviera a iné básne je názov básnickej zbierky nemeckej poetky Sylvie Geist. Recenziu na ňu napísal básnik a literárny publicista Peter Prokopec, ktorý jej dal názov Ráno modré zviera vyhýbajúce sa pasci interpretácie. Číta Martin Meľo:
Recenzia-Ráno modré zviera a iné básne Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Sylvia Geist je s knihou Ráno modré zviera a iné básne jednou z trojice autoriek, ktoré v roku 2017 obohatili slovenský literárny trh o svoje diela v jednotnom dizajne. Spolu s ňou sme si mohli prečítať Milu Haugovú s jej Srnou pozerajúcou na polárku a Juliete Valero s výberom zo svojej tvorby pod názvom Plynutie.
Meno Sylvie Geist sa na Slovensku neobjavuje po prvýkrát. V roku 2006 bola hostkou medzinárodného festivalu poézie v Bratislave. Teraz sa slovenská čitateľská obec môže stretnúť so selekciou z jej troch zbierok pod prekladateľskou taktovkou Martiny Strakovej.
Geistovej básne prinášajú mnoho zaujímavých obrazov a textovej obratnosti. Jednoduchú skutočnosť dokáže autorka previesť do jazyka spôsobom, ktorý pôsobí ako preklad z reality do poézie. Príkladom sú verše ako kúpila som dve jablká / sladko zakvitol môj jazyk ich dreňou alebo Ako si tam sedel na stoličke / priklincovaný popoludním.
Poetka však pred nás predkladá texty, s ktorými si je zložité poradiť. Sledovať v nich hlavnú a vedľajšie uličky, navyše - ako to už pri poézii býva - bez mapy, ľahko môže viesť k tomu, že tam zablúdime, že sa nám začnú zlievať dokopy, čo ale nevytvorí celkový obraz v podobe zážitku, skôr akúsi slovnú hmlu, v ktorej sa strácajú kontúry významu.
Obviniť Sylviu Geist z priveľkej poetickej exhibície by však nemalo zmysel. Nie len preto, že jej písanie zvládlo skúšku časom a získalo si dostatok obdivovateľov, ale aj pre básne Makula alebo Zátišie s črepinou a fľakom. Tie sú istým presvetlením priestoru, otvorením vchodu pod kožu textu.
V prvej menovanej hneď na začiatku čítame slová s razanciou, vlastnou dobrým a zapamätateľným textom: Vidím, ako mama prichádza o zrak. / Neexistuje nič, čo by to zastavilo, okno / ktorým deň posiela farby, / tento bod, vraví, je biela škvrna / v optike. Sú na to drahé lieky, ktoré nepomôžu, / a inak už len ovocie. Jablká, ktoré bieli, / sú zvnútra zaoblené plody, zrenice / nasledujú čepeľ už viac-menej iba naoko. Celá báseň pracuje s motívom postupného slepnutia, ktoré poeticky transformuje do opačnej roviny a funkčného vyústenia: Je dobré prizerať sa jej ruke, ktorá mi podá dva, / tri, štyri moje kúsky, jedno celé jablko, a je dobré / znovu sa vidieť, s otvoreným okom ako ona.
Zátišie s črepinou a fľakom prináša znepokojivú situáciu, jednu z interpretácií v podobe násilia: predmetu hodeného o stenu. Geist aj tu dokazuje svoje prekladateľské zručnosti: hlasy uskladnené v ostrom monotónnom speve pohára. Do jadra môžeme nazrieť napríklad cez verše: huby z výtrusu hnevu / tam na tej stene sa scvrkáva / na fľak. Takže opäť. Záverečné trojveršie je naozaj vysoko nastavenou latkou: Tu prišlo onemenie. / Tá mala rana / na končeku prsta je komentár / ktorý zlyháva.
Zbierka Ráno modré zviera a iné básne je určite výzvou. Straková svoj prekladateľský počin uzatvorila básňou venovanou autorke. Píše v nej: Bolo to, akoby sa z jedného bodu stávalo oko priezor okno / videla som až za kraj lesa. Výzva pre tých, ktorí knihu otvoria, spočíva práve v takom videní, v snahe o jeho dosiahnutie. Poézia Sylvie Geist totiž v istom ohľade pripomína hustý les, kde sa dá ľahko zablúdiť, kde je dôležité dávať si pozor na svoje kroky a orientovať sa podľa značiek. Niektorí sa možno budú musieť konfrontovať aj s čitateľskou únavou, ktorá sa objavuje pri knihách s vysokými nárokmi. To, čo objavia za krajom lesa - a či sa im za neho vôbec podarí nahliadnuť, je na nich.
Foto: Z vizuálu knihy
