O básnikovi Petrovi Prokopcovi je známe, že hľadá krásu aj v zdanlivej všednosti a že ju tam aj nachádza: v bežnom živote, v ruchu mesta, v jazyku...Presvedčí vás o o tom aj teraz.
Zimomriavky...dnes píše Peter Prokopec
Zo všetkých cudzích jazykov mám najradšej francúzštinu. Pripadá mi ako samostatné umenie, reč, ktorá vytvára diela v akýchkoľvek situáciách. Aj keby v tomto momente zmizli všetci spisovatelia a spisovateľky, ďalej by vďaka nej vznikali básne pri rozhovoroch v kaviarňach, poviedky postavené na zmesi dialógov v metre a hlásení najbližšej stanice i romány v posteliach, kde sa zaľúbené páry lúčia prianím dobrej noci pred cestou do svojho spánku.
Mám šťastie, že S. hovorí francúzsky plynule. Milujem, ako vyslovuje slová, ktorým vôbec nerozumiem, ale i tak ma neprestávajú uchvacovať.
Vďaka tomu bol jedným z našich svadobných darov starý francúzsky slovník patriaci pôvodne môjmu starému otcovi. Narodil sa vo Francúzsku, ale v detskom veku sa vrátil na Slovensko. Je to hrubá kniha, ktorá v sebe ukrýva podobu jazyka spred mnohých rokov ako skamenelina, hoci nemá s kameňom nič spoločné. V konečnom dôsledku je to asi aj dobre, veď v hre kameň, papier, nožnice vyhráva papier nad kameňom.
Po svadbe sme sa vybrali na krátku svadobnú cestu do Paríža, do mesta, ktoré sme predtým každý navštívili viackrát - S. fyzicky a ja v myšlienkach. Okrem pekných zážitkov tento výlet priniesol aj dôležité rozhodnutie. Tesne pred odchodom sme totiž absolvovali prehliadku bytu, pri ktorom sme začali zvažovať, že sa stane naším budúcim domovom. Počas čakania na lietadlo do Viedne padlo konečné slovo a po návrate sme odštartovali dlhý a únavný proces kúpy nehnuteľnosti a jej následnej rekonštrukcie.
Po vybavení všetkých náležitostí nás čakalo sťahovanie a zariaďovanie. Podlaha v novom byte bola zaplnená taškami, prepravkami a škatuľami, ktoré sme museli prekračovať, ak sme sa chceli dostať do jednotlivých miestností. Spolu s vybaľovaním S. postupne zaplnila knižnicu, ktorú nám darovali jej babka a dedko. Pre slovník sme kúpili malú sklenenú vitrínu, aby mohol zaujať čestné miesto na najvrchnejšej polici.
Ďalej ten príbeh poznám iba z rozprávania. S. bola doma s naším pitbullom a práve ukladala slovník do vitrínky, keď za chrbtom začula výrazné ách. Rýchlo sa otočila, ale v izbe nebol nikto, koho by bolo možné označiť za pôvodcu tohto vzdychu, bola tam len sama so svojím strachom.
Rozmýšľali sme, čo sa mohlo udiať. A hoci na duchov neverím, napadlo nám aj to, že sa starý otec prišiel presvedčiť, či je všetko v poriadku a potešený výsledkom nechal priechod svojim emóciám.
Odvtedy sme sa s ním nestreli. Nedeje sa nám nič, čo by zapadalo do hororových filmov. Pripravujeme sa na prvé spoločné Vianoce. Premýšľame nad stromčekom a nad jedlom, tešíme sa na to, čo príde.
Už napadol aj prvý sneh - dlho však nevydržal. Uvidíme, ako to bude ďalej. Isté ale je, že by sme v ňom zbytočne hľadali stopy mŕtvych. Nevieme zistiť, odkiaľ prichádzajú, ani kam idú. Máme len vlastné spomienky. Niekedy dokonca ani to nie. Starého otca som nepoznal, a tak si jeho obraz môžem skladať iba z rozprávania svojej rodiny. Napriek tomu je v mojom živote prítomný.
Neviem, či si zosnulí zachovávajú svoju rodnú reč alebo sa akýmsi zázrakom naučia nový, v tomto svete nepoznaný jazyk, ale francúzština sa azda môže uchádzať o pozíciu komunikačného mostu. Aj v prípade tlmočenia potrebného na oboch stranách verím, že by sa z významu stratilo najmenej.
Teraz zotrvávame v stave - možno nenarušiteľného - mlčania. Sneží i na cesty, ktoré neexistujú.
