Zuzana Adamkovičová vás dnes presvedčí, že zimomriavky nám vyvolajú najrôznejšie životné situácie - zdanlivo všedné i nevšedné.
Zimomriavky... píše Zuzana Adamkovičová
Môj zimomriavkový príbeh sa začína a dúfam, že vyrozprávaním neskončí. Mám pocit, že v podstate každý deň dostávam možnosť užiť si chvíle, keď mám pocit blaženosti. Vyznieva to možno banálne alebo naopak pateticky, ale zimomriavky mám pri bozku môjho partnera alebo, keď ma s láskou v očiach objímu moje deti. Pri spätnom pohľade do môjho života bolo tých pozitívnych zimomriavkových chvíľ našťastie viac ako zimomriaviek zo strachu alebo smútku. Veď, ktorá matka by nepovažovala narodenie svojich detí za zážitok, ktorý sa uloží do harddisku ľudskej bytosti natrvalo a viditeľne.
Ako hudobníčka som navštívila množstvo koncertov, predstavení, vystúpení a desiatky z nich boli tak silným emocionálnym zážitkom, že si ich pamätám dodnes. Či už to bol koncert skupiny Nerez, keď som mala 16, koncert Petra Gabriela pred desiatimi rokmi v BA, premiéra skladby Lukáša Borzíka, Jevgenija Iršaja alebo nedávno koncert Fínskeho rozhlasového orchestra na BHS. V poslednom období mi však bolo dopriate zažiť niekoľko až neskutočných chvíľ v rôznych situáciách. Niektoré ma zasiahli pri tvorbe môjho nového albumu. Pri odkrývaní krás ľudovej piesne, pri hľadaní správneho hudobného vyjadrenia a nájdení porozumenia v spolutvorcovi diela. Časť zimomriavkových zážitkov súvisela s mojimi cestovateľskými potulkami. Plávala som voľne v Tichom oceáne s korytnačkami, s pre človeka bezpečnými žralokmi, morskými vlkmi a leguánmi. To bol pocit, akoby som sa zrazu ocitla v treťohorách. Tá bezprostredná blízkosť pre nás exotických zvierat, ktoré si žijú svoj život ďaleko na druhom konci zemegule sa nedá opísať. Na druhej strane aj strašidelné zimomriavky vedia vyrobiť pekne hlbokú ryhu v živote človeka. Nepodarilo sa nám pristáť lietadlom na Galapágoch. Pokusy sme mali dva, oba vyzerali zozačiatku bezproblémovo. Až kým sme sa nezačali približovať k pristávacej ploche. Vtedy zrazu lietadlo začalo naberať výšku. Kapitán zahlásil, že sa o pristátie pokúsi ešte raz. Tak sme sa nad oceánom otočili a opäť začali naberať smer runway. Pre istotu som sa ani nepozerala von cez okno a v ušiach mi akurát znela pieseň z nového albumu Kataríny Málikovej De Profundis. Radšej som rýchlo preskočila track. Keď sme boli asi tak 2 metre nad zemou, a už som si hovorila, je dobre, pozriem sa von oknom, začali sme opäť stúpať do výšky. Tak som sa rozplakala ako hádam ani nikdy. Od narodenia mojich detí, mám totiž veľký strach z lietania. V návale strachu a bolesti som zahlásila: „Leťme naspäť do Quita!" To je hlavné mesto Ekvádoru, z kade sme leteli na Galapágy. Keď sme dosiahli riadnu letovú výšku, kapitán oznámil, že sa musíme vrátiť do Quita kvôli zlým poveternostným podmienkam. Bola to extrémna záťaž na moju psychiku, zimomriavky mám ešte teraz. Napokon sme Galapágy na druhý deň dosiahli a stálo to za to. V Quite sme navštívili jezuitský chrám, vraj najkrajšie zdobený chrám v Ekvádore. Až okázalo kompletne pozlátené všetky steny kostola. Ešte som nikdy taký boží stánok nevidela. Vybrali sme si svoj čas návštevy chrámu počas bohoslužby, aby sme pocítili autentický dotyk s veriacimi Ekvádorcami. Organ bol tiež krásny a vyzeral funkčne, avšak v Ekvádore organy pri bohoslužbe nepoužívajú. Omšové ordinárium sprevádzajú piesne s gitarou alebo s elektrickým organíkom. Prítomní veriaci však spievajú s radosťou, oddanosťou Bohu a dokonca do spevu rozpohybujú aj telo a tlieskajú do rytmu. Atmosféra počas omše je uvoľnená, všetci sa k sebe milo správajú, privítajú sa vzájomne, pozdravia sa a dovolia si aj prehodiť zopár priateľských slov. Nehanbia sa niečo si pošuškať, chytiť sa za ruky. Najviac ma však zasiahol koniec omše. Po požehnaní a rozlúčení, sa zrazu všetci veriaci pobrali do zákristie. Išla som aj ja. A pozerala sa. Staručký pán farár požehnával takmer každého osobitne svätenou vodou, popritom občas niečo milo prehovoril. Ľudia boli akoby pobláznení za jeho prítomnosťou, každý si až s takou vášňou v očiach počkal na svojich pár kvapiek, na svoju chvíľku, akoby pohladenie, posilnenie a podporu viery. Viery v Boha, viery v seba samého. Tak silný, ľudský a pritom Bohom požehnaný zážitok ma naplnil slzami. Slzami úľavy, uvoľnenia napätia života. Plakala som a neplakala som sama. Plakala aj moja najlepšia kamarátka, ktorú to do zákristie pritiahlo tiež. Každý hľadá niekde svoje uspokojenie. V rôznych činnostiach, stretnutiach, zážitkoch, koníčkoch alebo aj v umení. A zrazu to prišlo pre mňa nečakane a absolútne neočakávane v kostole. Čím a prečo to tak bolo? Čo sa stalo? Väčšinou mám v kostole pocit, že niečo nerobím správne, že mám lepšie poslúchať, že málo verím, že ja som len ten, kto má plniť príkazy. Ale tu zrazu som pocítila ľudskosť, silu, podporu a nádej. Bol to veľmi silný zážitok.
Čo ma však teší ešte viac je, že ho môžem pokojne prirovnať k rozžiareným detským očkám, ktoré som uvidela, keď som prišla naspäť z celého výletu domov. Keď sa rozbehli deti s výkrikom „Mami". A tak som si uvedomila, že presne tieto každodenné malé zimomriavky, radosť z malých vecí, z bozkov najbližších, sú najsilnejšími životnými zážitkami. Kruh sa teda v tomto príbehu uzavrel, tam, kde sme začali, aj sme skončili, pri každodenných banálnostiach. Ale chcem a verím, že zajtra ma opäť niečo malé zimomriavkové pošteklí.
