„Čo sa rozpráva s čím" - tak nadpísala svoje rozprávanie o zimomriavkach Ivana Jachymová a teraz vám vysvetlí, prečo.
Zimomriavky...dnes píše Ivana Jachymová
Čo sa rozpráva s čím
Moje zimomriavky majú dlhé vedenie. Trvá aj roky, kým sa k čomusi pridá niečo, čo to podstatne preváži - zo zlého do takého, ktoré vďačne prijmem. Musím zažiť - a uvedomiť si - aj to, čo k prvému, zakladajúcemu, tiež patrí.
Takže teraz som na podloží mierneho svahu. Pred mnohými rokmi s mojím otcom pendlujem medzi domom a miestom pri ceste, kde zložili stavebný materiál. Nosíme kvádre, míňame sa na ceste hore a dole, a tak, ako v tej chvíli dokážeme, rozprávame sa o rozpadnutom manželstve mojej sestry. Slov je málo, len chodím a nosím kvádre, len chodím a nosím. Ten dej sa dávno skončil, ale ja som stále tam, keby ma pitvali, museli by nájsť toto.
„Vybľafla som vám všetko!" hovorí mi sympatická pani, s ktorou sme sa nestihli predstaviť ani predtým, ani potom. Keď som ju míňala v sále pred vernisážou, len som sa opýtala, „či sa jej páčia obrázky". Teraz sa ju ponáhľam ubezpečiť, že vybľafnúť celý život je v absolútnom poriadku, bliafať život sa práveže má.
Ďalší rozhovor sa končí tým, že pomáham do kabáta žene staršej odo mňa. To mení môj pohľad na ňu. Predtým sme sedeli za okrúhlym stolom rozhlasového štúdia, kde sme všetci v rovine očí. Ale teraz moje ruky musia klesnúť nižšie a ešte aj žasnem, aká útla v pleciach je Milota Havránková. Ak s ňou mám niečo spoločné, potom presne to pridávanie ďalšieho, čo k niečomu patrí, len to musíme objaviť. Alebo ako hovorí ona: „Musím prehodnocovať, inak by som sa nepohla ďalej."
Počuli ste dobre? Tá veta sa nezdá, ale aká výstižná je! Lebo ani „veľkolepý objav", ktorý by sme urobili, nie je „finito". Znovu sa môžeme vydať - a ja by som doplnila: tápať. No rozdiel medzi mnou a Milotou Havránkovou je, že ona povedala: pohnúť sa ďalej. Určite však obe máme pravdu, tápaním sa dá poriadne pohnúť vpred, je na to mnoho dôkazov.
Vtedy ešte vravela, že v živote je stále niečo nové, nové situácie a nové otázniky, ktoré úzko súvisia s tým, čo bolo. Niekedy dávne situácie veľmi podceňujeme alebo nechceme ich prijať, lebo si myslíme, že sú staré a už nie sú potrebné, a zrazu prídeme na to, že práve tie boli podstatné.
Mohla by som to demonštrovať aj na sebe, ja však teraz myslím skôr na inú aplikáciu. Na to, že som si ku kvádrom mohla priložiť aj veľa láskavého, ktoré sa tiež stalo a stále trvá, hoci som si to často musela najprv preložiť z akéhosi nemotorného, grambľavého jazyka skutkov. A hoci ten jazyk naozaj je taký, aj tak je dokonalý, lebo v reakcii na jeho repliky, ja už nemusím povedať nič, ani nemôžem lepšie.
Sheldon by nás teraz poučil, že preváži základový citový mozog nad nadstavbovým rečovým centrom, v dôsledku čoho „nemáme slov", ale ja som rada, že to tak je. Bála som sa, že moje zimomriavky - ktoré sa vo všeobecnosti spájajú s emocionalitou - sú akési „priracionálne", keď tak dlho potrebujem nad niečím rozmýšľať. Ale teraz, keď moje dlhé vedenie viedlo aj k tomuto humornému paradoxu, a jadrom nášho „orecha" definitívne je „mandľa", je mi oveľa lepšie.
