Zimomriavky... píše Štefan Chrappa

Milí poslucháči zimomriavok...

„Vieš čo sú to zimomriavky?" opýtal som sa malého synovca. On pohotovo, že vraj: „Sú to mačky v snehu." Zima je synonymom snehu a mriavky sú podľa tohto kľúča - mačky. Ja osobne si predstavujem mačku, ktorá cupitá po zamrznutej planine, prepletá labkami, chveje sa chladom, a hľadá najbližší dymiaci komín, alebo pootvorené dvere do kuchyne. Tam sa ohreje sa a zo zimomriavky sa stane teplomriavka, pradúca mačkovitá šelma vo vôni vianočného pečiva.

Ale dosť dosť už tejto insitnej predvianočnej mačacej obrazotvornosti.

Pre ľudstvo sú dôležití zimomriavkoví autori. Všetci, ktorí poctivo hľadajú pravdu. Taký Dominik Tatarka.

Zomrel 10 mája 1988.

Deň po jeho smrti, 11.mája, prišiel tajnému biskupovi Korcovi, ktorý bol desaťročia zamazaný od vazelíny, lebo opravoval výťahy, list od nebohého autora. Posmrtný list. Presne ako si to spisovateľ naplánoval.

Stálo v ňom:

„Počúvam vaše myšlienky a váš hlas a mám pocit za seba a za svoj národ, že váš hlas a istoty, ktoré hlásate, sú satisfakciou života v pravde, ktorú sme očakávali. Otec biskup, ďakujem vám a zjavne i Božej milosti, ktorá sa nám Vami dostáva. Z hlbokosti srdca svojho uznávam, že všetky vrchnosti, ktoré sa rúhali zjaveniu Božstva, nás pokorili.

Som šťastný, že hovoríte a pôsobíte na svet i v mene môjho malého a zaznávaného národa. Dúfam, že aj vašou apoštolskou pomocou na konci svojho života prídem k zmyslu života - milosti.

Dúfam, že sa mi dostane trocha síl, aby som vyslovil tragickú skúsenosť svojho života. Ale chcel by som jedným dychom vysloviť aj nádej, že nie len mne, ale aj vašim poblúdeným súčasníkom dostane sa osvietenia Ducha, aby uznali, že Božské stvorenie sveta, napriek všetkým útokom pokračuje. Prosím, otče, nech ma pochovajú do svätej zeme."

Otázka stojí takto:

Našiel Dominik Tatarka to, čo celý život hľadal? A našiel to kardinál korec? Nájdeme to my? Kde je odpoveď na naše otázky? A máme právo, aby boli zodpovedané?

Czeslaw Milosz vo svojom diele Dolina Issy odpovedá týmito veršami:

Je také obrovské horské jazero

A mračná široké roztrhané a zázračné.

Spomínam si, keď som sa pozrel za seba

na šepot plytkých vôd v temnom šere

na dno na ktorom rastie čierna tráva

v mojom nebi spí to tmavé jazero.

Zohnem sa a na dne vidím

záblesk môjho života a všetko čo ma desí.

Je tam smrť a celá moja vyčírená podoba.

Rád by som toto zimomriavkové stretnutie ukončil nejakou vlastnou myšlienkou, no bojím sa, že nemám nielenže pointu, ale ani odvahu položiť otázku a zdá sa mi, že ani nestojím o odpoveď.

Čo nám teda zostáva? Pritúliť sa k životu ako mačka, a milovať ho bez výhrad zimomriavkami pravdy.

Je možné, že keď dostaneme odpovede, už ich nebudeme potrebovať.

V úzkosti zimomriavkového hľadania sa s vami lúči

Štefan Chrappa