Od 2. decembra ste sa každé ráno mohli stretnúť s iným autorom alebo autorkou, ktorí vám rozprávali o tom, čo im spôsobuje zimomriavky. Dnes na záver tohtoročného adventného cyklu vám prezradí svojezážitky Eva Reiselová.
Slobodu a nezávislosť im závidím
Zimomriavky sú slobodné. Nevšímajú si hranice, národy, farbu pleti, náboženské vyznanie, nezaujímajú ich storočia, ba ani tisícročia, je im jedno, či sú v realite, alebo v imaginárnom svete umenia. Určite ich cítil Nero, keď horel Rím, aj Pilát, nech si umýval ruky, ako chcel...zimomriavky objali Júliu, keď počúvala na balkóne Rómea, aj Einsteina, keď napísal, že E = m.c2... Zimomriavky si už zažili svoje - slobodne sa prenášali a prenášajú na koho len chcú. A sú nezávislé. Absolútne. Neprídu na rozkaz, nevyruší ich prosba ani hrozba. A ja som im vďačná, že si vo svojich rozlietaných, až anarchistických životoch všímajú aj mňa. Vždy ma prekvapia. Naozaj. Spomeniem dve stretnutia, kedy sa mi zdalo, že všetky zimomriavky sveta si dali rande práve u mňa.
Pred pár rokmi som pozerala v televízii dokument o českom básnikovi Jiřím Ortenovi. O tom židovskom chlapcovi, ktorý písal básne a keď mal 22. narodeniny, 30. augusta 1941, zrazila ho v Prahe nemecká sanitka. Viac rokov sa nedožil. O tom Jiřím Ortenovi, ktorého verše mi často hovorí môj muž. Len tak. O tom Jiřím Ortenovi, ktorého zimomriavkovo krásne interpretoval pre Rádio Devín Vladimír Javorský. V dokumente o českom básnikovi rozprávali aj jeho bratia, Ota a Zdeněk Ornest. A v istej chvíli jeden z nich povedal, že Jiří mal rád Claudelovu vetu: Buď hoden ohně, jenž tě spaluje. Od tej chvíle neviem, čo bolo v dokumente. Tá veta prešla mnou - skrz naskrz. Ani ju nechcem prekladať - Buď hoden ohně, jenž tě spaluje! A od tej chvíle, od toho dňa som vždy k modlitbám pridávala, Bože daj, nech som hodna ohňa, čo ma spaľuje. A nech nikdy nevyhasne - to už som si, s dovolením dodávala sama. Jedna veta, ktorú by si iný možno ani nevšimol, ale Zimomriavky vedeli, že ju musia darovať mne. Vzácny dar.
Podobne sa so mnou zahrali - slobodne a nezávisle na mojej vôli, keď som sa vybrala na výstavu Františka Koblihu. Šla som na ňu skôr preto, aby som spravila radosť môjmu mužovi. Keby bolo na mne, asi by som v to viac ako sychravé popoludnie ostala doma. Ale šla som. Keď sme vstúpili do výstavnej siene, rovno oproti nám visel na stene drevoryt, ktorý ma prikoval k zemi. Doslova. Ani som sa nepohla - dívala som sa na drevoryt, ktorý musel vzniknúť najmenej pred sto rokmi a napriek tomu som na ňom bola ja! Na drevoryte stála postava k nám obrátená chrbtom, s rukou opretou o strom a dívala sa do diaľky cez more. Presne som vedela, kam sa díva a na čo myslí. Keď môj muž zbadal, že stojím stále na tom istom mieste, opýtal sa, čo mi je...- Prosím, kto je na tom obrázku? - opýtala som sa - To nemôžem byť ja! Usmial sa a povedal - Tristan. A ja odvtedy viem, prečo je láska podstatou môjho života, aj prečo mám smútok aj v úsmeve. Zdedila som ich po Tristanovi Františka Koblihu. Taká je pravda. V katalógu som našla kópiu tohto drevorytu, vytlačila som si ho a zavesila na stenu v kancelárii. Pred pár dňami večer som ešte bola v rozhlase, keď prišla pani upratovačka. Robila si svoje a keď odchádzala, ukázala na obrázok a opýtala sa? Pani Reiselová, to ste vy? Len som sa usmiala - ako sa to vezme. Ale šťastné, slobodné, nezávislé a smutnokrásne zimomriavky ma neopúšťali, ani keď som kanceláriu zamkla, ani keď som vyšla do studeného večera a pritiahla si šál a čiapku - a už ani neviem, či preto, aby som uchránila tie tristanovské, alebo jednoducho preto, aby mi nebolo zima.
