Aj tento týždeň budeme uvažovať o tom, čo nám spôsobuje, alebo aj nespôsobuje zimomriavky. V priebehu týždňa si vypočujete päť rôznych pohľadov, príbehov, zamyslení. Prvým z nich je esej Jozefa Palaščáka.
Zimomriavky...dnes píše Jozef Palaščák
Pýtal som sa rodičov, na ktoré Vianoce s nami, svojimi deťmi, ktoré sme sa medzičasom rozleteli preč, najradšej spomínajú. Zhodli sa, že to boli Vianoce, pred ktorými nám povedali, že z finančných dôvodov máme rátať s tým, že budú chudobnejšie. Vraj sme vtedy z vlastnej iniciatívy pripravili a nejako zohnali darčeky my, deti. Nebolo ich veľa. Šlo o solidaritu. A o to, že Vianoce zachraňujú deti.
Spomínam to preto, lebo ma pod kopou toho, čím oplývam, prestáva byť vidieť. Nie dobré a krásne veci, len ich nepreberné množstvo. Pri pohľade na väčšinu darov mi preletí hlavou: „Netriedený odpad. Ani nerozbaľovať." Pritom viem, že Vianocami oslavujeme príchod Boha, ktorý má buď sklony ku gamblerstvu, alebo svoju všemohúcnosť chápe ako príležitosť dokázať, že nepotrebuje nič, aby splnil to, čo má v pláne. Narodí sa na periférii periférie, do maštale.
A nikto o ňom nevie a nikto neprejaví súcit a nikto oňho nemá záujem.
Ako vravel môj spolužiak Pepé, keď sa zas raz nepripravil na písomku z matematiky: „Každý vie hrať s dobrými kartami. Umenie je hrať so zlými." Už vtedy tomu rozumel. Prečítal Vianoce.
Na našom hlavnom námestí predávajú pančované víno, predražený tovar ako z poľského trhu a mäso, ktoré nechceš jesť. V štipľavom dyme myslím na bezdomovcov na predmestí stojacich okolo ohňa. Niektorí moji známi cestujú do zahraničia, tam sú vianočné trhy malebné, kvalitné a krásne. Ale periféria trvá.
Nedávame jeden tanier navyše pre nečakaného pocestného. Bojím sa, že v mojej sýtosti veľmi rád odoženiem klopajúcich od dverí. Síce sa na čosi zbierame, benefičníme, posielame akýmsi deťom veci. Tohto sme sýti my, toto posielame aj iným. Nič nás to nestojí.
Jedlo je narkotikum, dary sedatívum.
Boh sa zbláznil, narodí sa ako dieťa a čaká, že sa oňho postaráme my.
Vianočné posolstvo od Ježiška neznie: „Ja som sa pretĺkol, vy na tom však budete dobre." Teológia náhrady.
Dobre sa už máme.
Je to skôr: „Toto je trvalá životná situácia. Ktosi je práve teraz odvrhnutý, kým v centre mesta prebieha oslava."
Jedlo je narkotikum, dary sedatívum.
Nemám zimomriavky, len keď nečakane dovidím na dno zimy, prenikne ma znepokojenie. Stáva sa mi to opakovane. Nevydržím doma, po večeri a rozbaľovaní idem von.
Odviezol som sa autobusom za mesto a ležal pod akýmsi stromom, kým to vo mne nevymrzlo. Alebo kým nezostalo iba to, čo nepremôže mráz.
