: Aj tento týždeň budeme pri praskajúcom ohni v pomyslenom krbe a s očakávaním Vianoc rozmýšľať o všetkom možnom i nemožnom, čo nám spôsobuje zimomriavky. Dnes vám bude rozprávať Zuzana Belková.
Zimomriavky...dnes píše Zuzana Belková
Rozospatí a uzimení vystupujeme z vlakov. Každý z nás vyráža do ďalšej etapy vlastných, načisto originálnych pretekov o hlavu nad hladinou a miesto na slnku. Hlavná stanica je vo včasnom decembrovom ráne niečím medzi Breughelom a Boschom. Neúprosná ako každý mikrosvet obývaný stálym súborom postáv i dočasnými návštevníkmi bez znalosti miestnych pravidiel. Žiaden Ladov svet vianočných pohľadníc, žiadne Kompánkovo čaro zimy. A predsa sa aj tu rozhostil advent. Nič patetické, len sotva badateľný záblesk nádeje, že sivotu na chvíľu prekryje svetlo žiarivejšie než LEDkové reťaze na bufetoch s bagetami a hotdogmi. Niekto uniká šprintom na najbližší emhádečkový spoj, iný pešo, v debate s kýmsi, kto znáša rovnaké príkorie - podriaďuje sa imperatívu každodenného cestovania medzi dvoma svetmi. V pracovnom a formálnom dvíha kolegom obočia do začudovaných oblúkov svojimi cépečkárskymi priznaniami o prekonávaných kilometroch.
V privátnom svete pričasto premýšľa o miere dobrovoľnosti vybratej roly. Prípadne - a tu prechádzam zo všeobecného filozofovania do smutnosmiešnej pravdy o sebe - prípadne mi prihlasno v hlave bzučia otázky o tom, čo je skutočnejšie a kde som viac sama sebou. Navyše s plazivým podozrením, či je v mojich svetoch dosť radosti. Takej, čo sa deje sama od seba a ktorej aktér nemusí sám seba presviedčať, že veď predsa aj iní a iné žijú také príbehy. A príbehov teda sledujem každý deň viac než dosť. Stačí, ak zostanem verná poslednému vozňu a miestu hneď za jeho polovicou, v smere jazdy napravo. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou budem mať v zornom poli zavalitého úradníka so zenovým úsmevom. Má ho len v spánku a obávam sa, že nikde inde ako vo vlaku s odchodom o šesť osemnásť nie je taký mierumilovný. Tridsiatnička s macbookom na kolenách vyzerá ako vtelenie Lisbeth Salanderovej z Millennia. Rovnaké pírsingy, rovnako odťažitý pohľad, to isté znepokojujúce ťukanie do klávesnice. Prosím, nepodozrievajte ma z rozostrenia hraníc medzi literatúrou a všedným dňom, je mi jasné, že dva metre odo mňa vo vlaku nesedáva asociálna hackerka. Ako malé vybočenie zo všednosti je to však milé. Aj zasvätené polemiky o rozhraniach, prostrediach, pixeloch, flexoch a testoch v podaní dvojice ajťákov v santovských pulóvroch so sobmi. Šľachovitého muža v šiltovke neprebudí ani sprievodcovo poklepanie po pleci, tri zdravotné sestry sú unavené už cestou do práce, vysoká blondína z logistickej firmy nonšalantne vybavuje maily so Singapurom. Plus iní a iné. Ľudia a príbehy. A do toho celého ja, so zábavne naivným pocitom večnej pozorovateľky, že do každodenného panoptika nepatrím. Lenže pravdou je, že patrím. Nie som o nič lepšia ani horšia ako oni a ony. Mám svoju rolu a zrejme som v nej autentická. Nalíčená tmavovláska v strednom veku, najčastejšie s knihou. Odmeraná, taká, čo znežnie len pri telefonáte so štvorročnou dcérkou. Lebo ona je moja radosť, ona je nádej, ktorú inde nenachádzam. Trpezlivo opravujem vylomené nohy bábikám, počúvam Anča kráča, mohli by ste ma skúšať z reálií seriálu o víle Holly a elfovi Benovi. Nevie sa dočkať Vianoc a ja jej ich spravím pekné, nech by som k nim mala akokoľvek rezervovaný vzťah. Viem, vyznie to melodramaticky, ale poviem to: až vďaka nej som šťastná. Tak trochu ako rozprávačka z istého fíčra Terezy Križkovej o žene, ktorá hľadala lásku muža a našla lásku dieťaťa.
