: Dnes je Lucie...ideálny deň na rozprávanie príbehov, veď práve k tomuto menu sa viaže veľa magických povier a spomienok. Rozprávali nám ich staré mamy, ak mali čas. A nielen na Luciu. Na takéto chvíle u starých rodičov spomína Veronika Dianišková.
Zimomriavky...dnes píše Veronika Dianišková
Babka, pamätáš si ty, či ti voľakto v dedine nerozprával o bosorkách?
Babka sa zasmiala, vzala si zelenkavý ručník z vešiaka, cvakli dvere a bola von. Vyzerala som ju z okna, ako šla napustiť vody pod točku a naliala ju sliepkam. Prvá, ktorá sa pricupitala napiť, bola moja skrotená sliepka, Liliputka. „Kvóli nej ta volaju v dedine slepičiarka, jak si s nu išla aj do šenku," Veru, spomenula som si, kedysi som ju tam doviezla na bicykli, z tašky jej len hlava vykúkala, potom som ju vypustila, dedko mi kúpil kofolu a Liliputka si šuchorila krídla a naťahovala nohy rovno na terase. Zdalo sa mi, že babke sa asi o bosorkách nechce, keď hovorí o Liliputke, a tak som to nechala visieť vo vzduchu, snáď to tu bude ešte chvíľu rozváňať a potom sa možno babka so spomienkami na bosorky podelí. Ak teda v Trhovišti dáke boli.
„Poďme frištukovať." Sadneme si, napchávam sa namäkko uvarenými vajíčkami a zalievam ich kávou. „Si sa pýtala na tie bosorky, skoro by som zabudla," vraví zrazu. „Tak naša babka Erža nám všelijaké rozprávky rozprávala, také, že sme sa aj báli zaliezť večer pod perinu. Napríklad o smrtkách. To sme ešte chodili na priadky a tam sa všeličo šuchlo. Boli sme zvedavé decká, tak sme natŕčali uši, hoci sme to aj mali zakázané. Ale už si veľa z toho nepamätám.
Odhryzli sme si z raňajok. Babka si aj odchlipla z čaju. Za oknom na šípovom kríku zaspieval drozd.
Ale čosi tuším predsa len viem. Teda - babka Erža rozprávali. Ževraj bosorky, to boli také ženy v dedine. Vedeli, ktoré bylinky na čo slúžia lepšie ako obyčajné sedliačky. A hovorilo sa, že zle vedia urobit, že krava mlieko kvôli nim nebude dávať."
Aj vám rozprávala o nejakej konkrétnej bosorke? Nedám sa odradiť od poriadneho príbehu. Drozd priletí na okno a ťukne doň zobákom. Babka prižmúri oči.
„Raz mi tuším vravela, že sa čosi stalo cez polnočnú omšu. Lebo nie všetci sme chodievali na polnočnú do kostela, niekto musel byť aj doma. A tak raz vraj boli doma babka Erža. A zrazu z obloka videli, že ktosi chodí po dvore. Erža si myslela, že je to Verona, tvoja prababka, teda - jej dcéra. Ale prečo by chodila o polnoci, keď je Kračún, s kravou po dvore? Lebo aj to videla, že tam tá žena kravu dookola trikrát previedla. Obliekli sa Erža a vyšla von, ale kým prišli až na dvor, krava už bola v stajni a nikde nikoho. Aj Verona dačo len v stodole chystala, ale s kravou vôbec nič nerobila. Ved aj bolo čudné, že čo by ju po dvore v noci vodila, videl to kedy svet? Babka Erža sama vraveli, že jej to hlava neberie.
No a potom na druhý deň krava nemala mlieko. Vôbec nedávala žádné. Tak takéto báchorky nám babka Erža rozprávali, že to boli bosorky, čo takto chodili dakomu zle urobiť. Ale prečo to robili, to už si nepamätám."
Babka sa zasmiala. Drozd stále sedel na okne. Tentokrát na nás podozrievavo pozrel a akoby už vedel všetko, čo chcel vedieť, odletel naspäť na šípový ker. Príbeh zrazu nabral na ľahkosti. „To už je dávno, čo si ženy takéto veci rozprávali. To bol celkom iný svet, vieš.Veľmi sme sa vtedy narobili. Ako kone. Ale zas tie vaše hypotéky vám tiež nezávidím." V tom vošiel dedko - do dverí, aj do nášho rozhovoru. Vracal sa od svojich stromov v humne. Bolo presne 12 hodín, nie však bosorácka polnoc, ale pravé poludnie. Z poverových bytostí by sme mohli teraz čakať iba ak Poludnicu. Dedko si sadol za stôl a čakal, pretože ako slnko každé ráno vyšlo na východe a zapadlo na západe, tak aj obed sa u babky podával vždy o dvanástej.
V Hornom Trhovišti možno dakedy boli aj bosorky, alebo sa socha Panny Márie prechádzala po dedine ako sa jej zachcelo, nie aby slušne stála tam, kam ju starosta postavil. Zvláštne je, že príbehy o sochách svätcov, ktoré sa pohybujú z miesta na miesto, existujú po celom svete. A aj tie o bosorkách. Vo Vašardycách, ako sa kedysi Horná Trhovište volali, však už po nich niet chýru ani slychu. Len sa občas ešte mihnú ako ozvena, zatikajú v hodinách, zvučia v kostolných zvonoch, alebo priletia s osamelým drozdom. Vtedy musím natŕčať uši a nútiť babku s dedkom do spomienok, aby mi z očí a uší úplne nezmizli.
