Zimomriavky... píše Hana Rodová-Kolbašská

: Naša pamäť je depozitom najrôznejších príbehov či zážitkov a občas si s nimi robí, čo chce. Buď ich uloží do najspodnejších priečok, alebo pripomína často, ale s jemnými úpravami. Aj o tom sú Zimomriavky Hany Rodovej - Kolbašskej.

Zimomriavky...dnes píše Hana Rodová-Kolbašská

Spomienky sú alfou a omegou každého človeka. Práve tie vytvárajú to, kým sme, prečo myslíme istým spôsobom, prečo robíme to, čo robíme a možno i to, prečo sa nikdy nevieme poučiť, respektíve prečo si chceme isté obrazy uchovať na pomyselnom piedestáli a neustále ich oprašujeme. Spomienky sú tým, čo nás teší, sklame, nostalgicky vženie slzu do oka, či opätovne rozhnevá. Ale nie o tých som dnes chcela rozprávať. Je istý typ spomienok, ktoré pravidelne vyvolávajú adrenalínové reakcie. Najprv trochu šteklia fantáziu, naháňajú hrôzu, potom rozvíjajú predstavivosť, potom naháňajú strach poháňaný priveľkou fantáziou a napokon sa stanú pevnou súčasťou vášho ja s osobitou mágiou nedopovedanosti. A práve tieto spomienky plné radosti z počúvania príbehov, nemožnosti podvečer zažmúriť oči bez spoľahlivej ochrany ruky rodiča, bez dookola opakovanej interpretácie v kruhu rovnako očarených rovesníkov, ale i utajovaného strachu z odhalenia vlastnej nemohúcnosti sú tým pravým orechovým.

Uvediem príklad jednej mojej spomienky, takej tej správne detsky naivne dokonalej, keď nám starí rodičia (v mojom prípade dedko, mimochodom skvelý rétor) už po neviem koľký krát rozprávajú o tom, ako sa po pavlači ich rodičovského domu (a to sa pohybujeme hlboko v prvej polovici minulého storočia) ozývali tajuplné vŕzgajúce kroky. Keďže kroky neustávali, ale ani nepatrili žiadnej živej duši, musela zakročiť vyššia moc. A tou boli, prirodzene, pán farár, inak krásny čiernovlasý muž, ktorý sa s bibliou v ruke podujal vyriešiť to, čo sa obyvateľom domu žiadnymi svetskými zbraňami nepodarilo. Stačila jedna noc, počas ktorej nesmel nik z rodiny opustiť zadnú izbu domu. Kroky sa v noci ozývali, chvíľu chodili, chvíľu stáli, niečo hlasno zapraskalo, ozvala sa tupá rana...a ráno sa bielovlasý pán farár len lakonicky vyjadril, že už odteraz bude všetko v poriadku. A bolo. Aspoň podľa rozprávania pamätníkov, teda v tomto prípade môjho dedka. Vskutku vám teraz neviem presne povedať, koľko krát som tento príbeh spolu s ostatnými deťmi našej rodiny počula, ale viem, že sa tiahol -ako jeden z mnohých podobných- celým mojím detstvom. Presne si pamätám, ako starší členovia rodiny s blahosklonným úsmevom na tvári sledovali naše zakaždým viac vydesené tváre, ako samotný príbeh, ktorý sa rokmi jemne modifikoval. Niekedy boli kroky tri, inokedy ich bol tucet, niekedy trval „ hrdinský boj" pána farára do polnoci a inokedy až do bieleho rána. Raz bola treskúca zima a inokedy zas kohút zakikiríkal do ďalšieho slnečného dňa a vtáčiky sa šťastne rozospievali. Raz buchla biblia, inokedy padol trám... Efekt bol dokonalý, ak sa tento príbeh rozprával pri sviečke, tlmenom svetle, alebo nebodaj večer pri ohni.

Tak či tak, spôsob podania bol natoľko dokonalý, že dodnes mám pri tejto spomienke absolútne skutočnú, autentickú husiu kožu a vlasy sa mi jemne ježia.... Ako to už ale býva, táto spomienka môjho detstva je absolútne neprenosná na najmladšiu generáciu našej rozvetvenej rodiny. Nie je totiž nikto, kto by uveril a s nepredstieranou hrôzou v očiach sledoval akékoľvek hororové dianie, ktoré by sa udialo na balkóne paneláku ktoréhokoľvek člena rodiny, či blízkeho príbuzenstva.