: Určite mi dáte za pravdu, keď poviem, že pri čítaní magických realistov sme neraz mali zimomriavky. Ich svet, v ktorom občas len tušíme, čo je a čo nie je skutočné, nás priťahoval a priťahuje dodnes. Nádych magična prinesie aj Laco Kerata vo svojej zimomrivej poviedke s názvom Návrat.
Zimomriavky...dnes píše Laco Kerata: Návrat
Vrátili sme sa. Domov. Všetko bolo na inom mieste. Akoby ten byt predtým ani neexistoval. Naši boli pokojní. Nič sa podľa nich nedialo. Nevedel som nájsť svoju izbu. Otec povedal, že to nevadí. Ale ja som sa pozrel aj von z okna a vonku bolo všetko iné. Naraz som zabudol ako vyzerala moja izba. Isto tam boli aj nejaké hračky. Aj nejaký stôl, posteľ, prikrývka a vankúš.
Ešte sa nikdy nič podobného neudialo. Ale naši boli stále pokojný. Otec len začal vravieť niečo a akejsi aktovke. Jeho aktovke, na ktorú si dodnes neviem spomenúť. Ale ani mama si ju nepamätá. Otec tvrdil, že ju niekde nechal opretú, len tak, bez dozoru. Nie zámerne. Mama chvíľu vzlykala, ale potom ju to prešlo. Sestry len stáli a pozerali pred seba. Otec vysvetľoval: „Áno, nechal som tú aktovku položenú na zemi, na ulici, keď som si chcel zaviazať šnúrky na ľavej topánke. Šnúrky na ľavej topánke sa mi často rozväzujú, na pravej sa mi to stávalo iba v rannej mladosti. Aktovku niekto uvidel, iný si obzrel, ale nejaký ďalší ju zrejme zodvihol z tej chladnej zeme a začal sa v nej hrabať," uvažoval otec bez vzrušenia. Mal v aktovke bežné veci, nič mimoriadne. Otec ešte dohovoril, že ten človek ale zamenil v aktovke kľúč a preto všetko, kde mi teraz jestvujeme, je iné.
Rozhodol som sa hľadať moju izbu. Život bez izby je podivný a ja mám rád také obyčajné veci, okrem iného ešte aj striedmy život. V tomto som po starom otcovi z maminej strany. Po starom otcovi som mal už v detstve na hlave nad čelom kútiky. Budem preto, rovnako ako starý otec, pôsobiť na svoje okolie po celý život pomerne seriózne.
Svoju izbu som po čase našiel, ale to neznamenalo, že tým bolo všetko vyriešené. Otec ešte povedal niečo o tom človeku, ktorý vymenil v jeho aktovke kľúč. Ale veľa o ňom nevedel. Ten jedinec si isto žije svojím životom a nechcel zámerne ani nám, ani sebe, niečo zmeniť a už vôbec komusi čosi spôsobiť. On len musel tú aktovku zodvihnúť a vymeniť v nej kľúč, lebo aj jemu čosi navrávalo, že potrebuje zmenu. Kľúč z otcovej aktovky si zobral a vložil do svojej aktovky. A po tom všetkom sa dotyčný prestal doma so ženou naťahovať o miesto v chladničke, aj ich dcéra zmenila názor na život a vrátila sa domov z ďalekého Nového Zélandu, kde roky žila sama v horách v drevenej chatrči. Keď sa tak náhle vrátila, sedela niekoľko hodín nepohnuto vo svojej izbe, lebo nepredpokladala, že ju náhly návrat domov, medzi svojich, natoľko zoberie.
Jej matka začala zase variť. Pre celú rodinu.
Moje dve sestry po tejto nečakanej udalosti dosť rýchlo opustili svoje rodné prostredie. Obe sa vydali. Pomerne šťastne. Na každej svadbe som sa prejedol zákuskov a prestal som postupne myslieť na to, že sa chcem stať buď najlepším futbalistom, najmúdrejším filozofom, alebo najlepšie hrajúcim gitaristom na svete.
Na Vianoce mi naši kúpili aktovku. Aby som mal svoju. Keď som ju zbadal, nabehli mi po tele zimomriavky. Ovládol ma pocit, že sa už celý môj život bude uberať iným smerom.
