Zimomriavky... píše Daniela Kapitáňová

Už sme takmer zabudli, aké to je, čítať listy, držať v ruke papier popísaný perom, tešiť sa zo slov, alebo tajiť pri nich dych. Áno, aj to sa stáva. Presvedčí vás o tom Daniela Kapitáňová, ktorá vám prečíta list strýka svojej drahej neteri:

Milá Esterka,

rád by som Ti k tomu darčeku pripísal pár slov na vysvetlenie.

Mal som niečo vyše desať rokov, keď sa to udialo: Štedrý deň, ujo Fajro a bratov škandál.

Bolo ráno, ležal som ešte v posteli a čítal Grófa Monte Christa - v tom období som bol totiž posadnutý tajnými únikmi - keď som z predizby započul zmätené hlasy mojich rodičov a nejaké ďalšie, cudzie, ktoré silneli a opakovali, že chcú spravodlivosť. Rozumel som ešte: „váš syn", "taká strašná hanba" a "naša nešťastná dcéra".

Aj keď som bol decko, došlo mi, že tým hanebným synom nie som ja, ale Julo, môj starší brat, ktorý len pred pár hodinami prišiel z vojenčiny na svoj prvý opušťák a ešte spal na vedľajšej posteli. (Spýtaj sa otca, čo bola vojenčina a čo bol opušťák). Od tej chvíle bol ten Štedrý deň ako začarovaný: spustili sa výčitky, hádky, rodičia a brat buď chodili mlčky po byte, buď sa hádali. Zabudlo sa na stromček na balkóne, na kapra vo vani, na Vianoce, na mňa.

Vrátil som sa do izby, pretiahol cez hlavu paplón a snažil som sa pokračovať v Monte Christovi, lenže krik doliehal až sem. Zapchával som si uši, ale nepomohlo.

Zrazu mi mama ten paplón z hlavy stiahla a povedala, aby som radšej zašiel k ujovi Fajrovi, čo býva oproti, tam mi bude lepšie.

Obliekol som sa, vyšiel z dverí a zazvonil. Ešte nikdy som u neho nebol.

Ujo Fajro mi otvoril v lesklom župane, aký som nikdy nevidel a pozval ma dnu, akoby bolo samozrejmé, že tam som. V izbe bola stojatá lampa vytvárajúca takmer dokonalý svetelný kužeľ. V ňom sedela oveľa mladšia pani, zamávala mi, aby som prišiel bližšie a niečo sa ma opýtala, lenže som jej nerozumel. Ujo Fajro mi vysvetlil, že jeho manželka je Francúzska. Sedela tam v dlhých zelených šatách a nalievala čaj do takých drobunkých šáločiek, s akými sa hrávajú malé dievčatká. Vianočný stromček bol síce malý, ale trblietavý s horiacimi sviečkami vloženými do papuliek pestrofarebných sklenených vtáčikov. Bolo ticho, prekrásne ticho, len tá pani občas prehodila čosi po francúzsky a s úsmevom dolievala čaj do šáločiek.

Napokon ujo Fajro vstal a ja som vedel, že by som mal už ísť, lenže som nechcel, tak veľmi som nechcel, až som sa rozplakal a chytil som sa pani v zelenom, aby ma nedala, začala ma tíšiť, no ja som plakal stále viac a viac.

Keď som sa prebral, ležal som v nemocnici s príušnicami.

A ako plynul čas, začal som skladať mozaiku a ako plynuli roky, začal som jej rozumieť. Žiadny ujo Fajra samozrejme nikdy neexistoval, dokonca oproti nám nikto nebýval, bol tam večne zamknutý sklad, neexistovala ani krásna Francúzska s drobuškými šáločkami. Bola len chlapčenská ozvena mojej túžby po úniku do sveta Monte Christa, krásnej Mercedes a múdreho Abbé Fáriu, túžba ujsť z kriku a výčitiek, túžba po tichu.

Ako mi neskôr hovorila mama, našla ma na posteli s vysokou horúčkou, chytil som sa jej a zúfalo nariekal, že nechcem nikam ísť, nech ma neposiela preč.

A to je všetko.

Nikdy som o tom nikomu nepovedal, až teraz Tebe. Ako si už určite pochopila, Ty si tá príčina, prečo boli vtedy tie hádky a som rád, že si sa narodila a stále si mojou milovanou neterou. A zároveň vysvetliť ten vianočný dar: čajový servis s drobnými šálkami a pestrofarebné sklenené vtáčky.

Prajem Ti šťastné a veselé tam, kde si.

Tvoj milujúci strýko