Zimomriavky - zimné príbehy o výnimočných zážitkoch. Sentimentálny úvod do teórie hudby - tak nazval svoje rozprávanie o tom, čo mu spôsobilo zimomriavky, Peter Zagar. A vo svojich spomienkach sa vrátil do detstva.
Zimomriavky...dnes píše Peter Zagar: Sentimentálny úvod do teórie hudby
Spomínam si na zážitok z obdobia, keď som si ako štrnásťročný hľadal učiteľku hry na klavíri po dvojročnej prestávke, počas ktorej som bol s rodičmi v zahraničí a nemohol som sa klavíru venovať. V Bratislave na Súťažnej ulici bolo kino Nivy a v ňom na druhom poschodí sídlila Ľudová škola umenia. Dnes tam je kino Nostalgia, na druhom poschodí už nie je Ľudová škola umenia a aj keby tam bola, nazývala by sa Základná umelecká škola. Jedného dňa som teda kráčal hore schodmi plný obáv, ako ma prijme moja potenciálna učiteľka. Pani Pikalová bola veľmi srdečná a vôbec sa nehrala na osobu, ktorá by sa mohla z titulu svojich umeleckých kvalít iba blahosklonne usmiať nad vystrašeným chlapcom, čo pri svojom veku sotva zahral nejakú Hellerovu etudu. Očividne chcela, aby som sa pri nej necítil ako žiačik, ale ako chalan, čo má rád hudbu a popri tom aj rôzne iné veci, ktoré zvyčajne chalanov zaujímajú. Sadla si za klavír a len tak mimochodom zahrala úvodnú pasáž Mendelssohnových variácií, prehodiac občas nejakú žoviálnu vetu o tom, aké pianistické problémy táto hudba prináša a ako by som raz aj ja mohol tieto variácie hrať. V miestnosti znela Mendelssohnova omamná harmónia a ja som nemo stál pri pani Pikalovej a pozeral sa na jej prsty. Moment, ktorý z tejto situácie urobil nezabudnuteľný zážitok však prišiel vtedy, keď pani Pikalová spustila Chopinovu Etudu As dur.
Skladba od začiatku do konca využíva typicky klaviristický hmat, pri ktorom malíček prednáša melódiu v hornom registri a ostatné prsty v rýchlom slede behajú po klávesoch patriacich tónom daného akordu. Chopin tento hmat predpísal obidvom rukám a výsledkom je príval trblietajúcich sa akordov, pod ktorými v ten pravý moment zaznie basový tón a nad tým všetkým sa vznášajú ľahko, ale spevne vyťukané tóny melódie takej jednoduchej a dojímavo krásnej, že zabudnete aj dýchať. Pani Pikalová hrala etudu a každým taktom vo mne rástol pocit, že tam nemôžem len tak stáť a nehybne počúvať. Obdivoval som ju, závidel som jej, chcel som dokázať to, čo ona, chcel som sa naučiť Chopinovu etudu a zahrať ju tak hladko a plasticky ako ona. Nič som vtedy nevedel o vnútornom usporiadaní etudy, o tom, že ten dráždivý účinok vzniká vtedy, keď nad tonickou zádržou znie dominantná harmónia, že pocit pohybu nevzniká len keď sa zahrá veľa nôt v rýchlom slede, ale aj keď pred dominantným akordom zaznie mimotonálna dominanta a pred ňou mimotonálny malý zmenšený septakord na druhom stupni. Nevedel som tiež, že krásna melódia neobsahuje len doškálne, ale aj nedoškálne tóny a že tie nedoškálne sú často dôležitejšie.
Nevedel som nič o teórii hudby, podopierajúcej citové vzrušenie, ktoré ma ovládlo. Lepšiu motivačnú lekciu mi pani Pikalová ani nemohla dať. Stál som pri klavíri a usmieval som sa, ba chvíľami som sa aj smial. Inak som zmes údivu, nadšenia, radosti a zvedavosti nevedel vyjadriť. Ona hrala a mňa zo všetkých možných reakcií ovládol práve smiech. Vnútri ma však šteklila akási elektrina, či čo. A po chrbte mi behali zimomriavky.
