List písaný do snehu... dnes píše Ivana Jachymová

Zlatá Idka 1. decembra 2018

Milá Anna,

smiala si sa, keď som povedala, kde som mohla byť, keby mi vtedy neodišla polovica mozgových buniek. No áno, môj otec je človek fázový, nemôže byť „potom", keď sa ešte neskončilo „najprv". A tak, keď sa mama spýtala: „Paľko, nepôjdeme už?", odpovedal: „Počkaj, najprv dozametám kuchyňu." Potom sa vraj len pozeral, ako všetci behali a ja som sa narodila modrá ako babina zástera.

Legenda môjho narodenia, to si musia napísať do zošita všetci moji prváci a potom už len čakám, čo pod to napíšu. Navigujem ich - určite ste sa toho napočúvali, veď sa to opakovane rozpráva na rodinných stretnutiach, a oni, že ani nie a skoro nič o sebe nevedia. Jednému - predstav si - zmenili po týždni meno, a on sa nikdy neopýtal prečo. Nechápala som to a povedala, nech sa spýta teraz, pri tejto príležitosti. Na budúcu hodinu sme sa dozvedeli, že jeho mama zmenila meno vlastnému dieťaťu, len aby jej sestre celý život nepripomínalo vtedy čerstvo stratenú lásku.

Ale moje „Spýtajte sa!" viedlo i k neželaným výsledkom. Ďalší môj študent, ktorý si tiež nevedel poradiť sám so sebou, rovno z hodiny mame napísal: „Mama, ako som sa narodil?" Mama sčervenela, určite skoro odpadla v tom svojom kvetinárstve malého mesta, rozčúlila sa a syna zjazdila, čo robí. Musela som do toho vstúpiť ja a nadiktovať vysvetľujúcu správu! Po chvíli prišiel od nej celý sloh dokonale si pamätajúci všetky detaily jej novonarodeného syna.

Moje detiská sú talentované, hoci niekedy ich musím prinúť, aby to bolo zjavné. Celý prvý ročník píšeme o detstve, a tak som si od nich nakradla do svojej pamäti už veľa pekných kúskov, ktorými sa môžem tešiť. Ako predel medzi nimi používam „medzevskú dychovku", a ak by si nevedela, čo to je, tak vedz, že v Medzeve odprevádzajúc alebo aspoň odprevádzali prváčikov zo škôlky do školy v sprievode s dychovkou. Vieš si to predstaviť?! Že si malá a len vyvaľuješ oči, čo sa v ten deň všetko deje, a ideš, a ideš, a všade nad tebou veľkí ľudia so zvláštnymi nástrojmi?

Povedala som, že ak by som bola filmárka, sprievod detí s dychovkou by bol v každom mojom filme.

Lenže to nehrozí, lebo niekedy nemám dosť trpezlivosti ani na zostrihanie našich o dosť kratších „zvukov". Teda mám ju s nimi, a dokonca by som povedala, že veľkú, len to nie je na jeden šup, zastavujem to a vstávam od toho tisíc ráz. Bez preháňania by sa mi život nerátal.

U nás o takom človeku, čo pri niečom nevie dlhšie vydržať, povedia, že mu „skoro obhoria krídla". Neviem, kde na tento poetizmus prišli, ale naozaj ho bežne používajú. So slovíčkami, ktoré človek povie a napíše, je to prosto zaujímavé.

Moje krídla na túto chvíľu - ako ti je jasné - sú už obhorené, a tak sa budem tešiť, čo mi napíšeš Ty. Povedz také slová, ktoré v Tebe uviazli.

Z nášho Chráneného vtáčieho územia Volovské vrchy Ťa pozdravuje Ivana.