Giuseppe Verdi: Don Carlo
Modenská verzia z roku 1886Vzťah Giuseppe Verdiho k tvorbe geniálnych dramatikov je akousi samostatnou podkapitolou dejín opery. Svedčí jednoznačne o silne vyvinutom zmysle pre zodpovednosť a o neskonalej tvorivej hrdosti talianskeho maestra. Nechcel nechať svoj vyvolený žáner napospas lacným, či vypreparovaným námetom. Je pravdou, že medzi jeho 26 operami nájdeme aj také, ktoré z hľadiska nosnosti fabule a kvality samotného libreta pokrivkávajú a žijú len a len vďaka Verdiho brilantnému hudobníckemu umu. Väčšina verdiovských hudobných drám je však kongeniálnou odozvou voči samotnej predlohe, ak ju dokonca úrovňou spracovania neprevyšuje. Z veľkých mien svetových dramatikov treba v súvislosti s Verdim spomenúť aspoň tri mená: William Shakespeare a jeho diela Macbeth, Otello, Veselé paničky windsorské, čiže Falstaff. Za zmienku stojí aj celoživotný zápas Giuseppe Verdiho o zhudobnenie tragédie Kráľ Lear.
Iný dramatický génius, Victor Hugo, je autorom predlôh k Verdiho titulom Ernani a Rigoletto.
Do tretice je tu Friedrich Schiller. Nemecký génius dal svojou tvorbou tiež podnet k vzniku verdiovských hudobných tragédií: sú to diela Johanka z Arcu, Lúpežníci, Luisa Millerová, teda hudobná mutácia Schillerovho diela Úklady a láska. Poslednou zo schillerovských inšpirácií vo Verdiho skladateľskom odkaze je práve veľká historicko-psychologická dráma o Donovi Carlosovi.
Dá sa povedať, že príbeh o španielskom infantovi situovaný do časopriestoru konca 16.storočia, teda do obdobia politických intríg, nevraživosti inkvizície, a morálnej tyranie má v kontexte Verdiho diela z niekoľkých dôvodov špecifické postavenie.
Je známym faktom, že vo svete opery 19.storočia bolo prítomné isté pnutie medzi modelmi talianskej, nemeckej a francúzskej opery. Verdi síce tvrdo obhajoval pozície Taliana, predsa však, jeho senzitívna duša neostala neprístupná voči signálom šíriacim sa aj z iných operných teritórií. A práve monumentálny projekt Dona Carlosa je jedným z najpádnejších argumentov. V tomto rozsiahlom diele Verdi vlastne vzdal majstrovským spôsobom hold tradícii francúzskej grand opery. Dôvod môže byť chápaný úplne prozaický: objednávateľom titulu bola Parížska opera. Verdi teda nechcel riskovať, nechcel prísť o zákazku a trocha sklonil hlavu pred istými atribútmi francúzskej opery. Tie sa týkali predovšetkým veľkých baletných scén a zvýšenej dávky akéhosi bezbranného sentimentality, aký sa v talianskom opernom prostredí až do takej miery nevyskytoval.
Prepojením Schillerovej drámy, Verdiho talianskeho temperamentu a francúzskej opernej maniery vznikla zaujímavá poetická konštelácia, aká je v dejinách skôr výnimkou. Dodajme, že Verdiho lákala na Paríži aj skutočnosť, že tam dlho pôsobila jeho manželka Giuseppina Strepponi a Verdi za ňou v mladších rokoch často cestoval. Dokonca sa priúčal francúzštine, čo však nikdy nedotiahol do cieľa. Určite však nadviazal kontakty a parížski impresáriovia s ním začali počítať.
Don Carlos je príbehom z dejín Španielska, Francúzska a Holandska, písal ju Talian, hneď po premiére ho uviedli v Londýne, takže môžeme povedať, že v Carlosovi je zastúpená naozaj takmer celá vtedajšia veľká Európa.
Prvá verzia Dona Carlosa písaná pre Paríž pochádza z roku 1867.
Libreto, ktoré Verdi vždy považoval za základ úspechu, mal pôvodne napísať skúsený literát Joseph Méry. Ten však predčasne zomrel a prácu dokončil Camille du Locle.
O tom, že Don Carlos Verdiho veľmi zamestnával svedčí aj fakt, že samotný Paríž zažil na rozhraní rokov 1867 – 1877, teda v priebehu polroka štyri verzie diela. Verdi scény skracoval, preskupoval, ale aj dopĺňal nové detaily. V marci 1867 zaznel Carlos v Londýne a až potom, ešte v tom istom roku v Bologni. Nasledovala neapolská verzia – rok 1872, milánska verzia – rok 1874 a napokon modenská verzia z roku 1886. Túto verziu vám dnes ponúkame a ktorá je kombináciou parížskeho originálu s milánsku verziou – samozrejme, spievaná v taliančine v preklade Achilla de Lauziersa a Angela Zanardiniho.
Napriek tomu, že bola premiéra honosne uvedená v rámci svetovej výstavy a za prítomnosti cisárskeho manželského páru, neznamenala pre Verdiho veľký úspech. Publikum ju prijalo skôr laxne a bez záujmu. Ktovie, do akej miery to bolo spôsobené tým, že Francúzi prechovávali voči talianskej opere apriórne chladný postoj. Carlosovi vytkli rozvláčnosť a slabý dramatický akčný rádius. Napriek všetkému, päťdejstvová verzia je dodnes akceptovaná a vo Francúzsku ju stále uvádzajú.
Don Carlos je často považovaný za historickú drámu, čo je však možno aj problematické tvrdenie. Skutočnosti, aké sa v príbehu uvádzajú a hýbu dejom sú z veľkej miery len víziou a nezakladajú sa na realite.
Predovšetkým je to samotný dejový pilier diela, teda láska francúzskej princeznej k španielskemu infantovi, ktorá nie je historickou skutočnosťou. Don Carlos síce bol v mladosti Alžbete prisúdený, avšak tento chorľavý, duševne a fyzicky veľmi slabý človek, vychýrený sadista a psychopat zomrel predčasne vo veku 23 rokov a svadbu Alžbety s Filipom II. nijako neovplyvňoval. Z toho istého dôvodu sa Carlos nemohol zúčastniť ani bojov za slobodu v Holandsku.
Kráľ Karol V., ktorý je v dejovej a významovej úrovni Dona Carlosa podstatnou postavou podľa historických faktov nikdy neinklinoval k pochmúrnej atmosfére kláštorného prostredia. Skôr naopak, dejepisci ho vykresľujú ako pozitívnou energiou nabitého vladára a tvrdia, že „v jeho ríši Slnko nezapadalo“.
Dej opery
1. dejstvo
Dej nás v Prológu uvádza do zimnej atmosféry záhrad vo francúzskom šľachtickom sídle Fontaineblau. Je čas poľovačky. Napriek loveckému zhonu premýšľa španielsky infant Don Carlos o šťastí, ktoré ho postretlo v podobe Alžbety, dcéry francúzskeho kráľa. Náklonnosť je obojstranná a obidvaja mladí ľudia hľadia s optimizmom do budúcnosti. Motivácia Dona Carlosa je o to silnejšia, o čo väčšia je nevraživosť medzi Carlosom a jeho otcom, španielskym kráľom Filipom II. Don Carlos hľadá vo vzťahu k Alžbete aj únik z neprajného domáceho prostredia.
Situácia sa však vzápätí výrazne mení: páža Tebaldo ohlasuje grófa z Lermy, španielskeho vyslanca.
Ten všetkým prítomným zvestuje, že o ruku Alžbety žiada práve Carlosov otec Filip II.
V pozadí sú samozrejme politické a mocenské dôvody. Španielsko a Francúzsko musia upevniť svoje vzťahy v spoločnom ťažení voči Holandsku.
Sny Carlosa a Alžbety sa rozplývajú a sú nahradené strachom z budúcnosti.
2. dejstvo
Prvý obraz:
V pochmúrnom interiéri kláštora San Giusto, pri hrobke kráľa Karola piateho smúti Don Carlos nad svojím osudom. Počúva síce utešujúce a povzbudzujúce slová mnícha, ani tie mu však nepomáhajú v jeho depresívnom psychickom stave.
Za Carlosom prichádza Rodrigo – markíz z Posy a Carlosov dlhoročný priateľ. Vrátil sa práve z utlačovaného Flanderska a je rozhodnutý tamojšiemu obyvateľstvu za každú cenu pomôcť.
Carlos sa vzápätí Rodrigovi zveruje z jeho bôľom nad stratou Alžbety, ale neváha a prisľubuje svoju pomoc v boji proti tyranskému kráľovi Filipovi. Predtým sa však ešte aspoň raz túži stretnúť s milovanou Alžbetou. Posa mu sľubuje pomoc. V nádhernom duete si obidvaja hrdinovia prisahajú vernosť v ich zápase za spravodlivosť.
Druhý obraz:
Alžbeta sa so svojimi dvornými dámami prechádza po kráľovskej záhrade. Vysoko postavená a vážená maurská princezná Eboli pritom spieva pôvabnú pieseň. Markíz Posa sa taktne pridáva k dámskej spoločnosti a tajne prosí Alžbetu, aby sa stretla s Carlosom. Alžbeta súhlasí a posiela dámy preč. Prichádza Carlos a prosí Alžbetu, aby sa zaň prihovorila u kráľa vo veci vycestovania do Flanderska. Opäť jej vyznáva lásku, avšak len odlúčenie môže utlmiť jeho smútok. Alžbeta tiež nepoľavila s citovej nadväznosti na Carlosovi, musí však plniť povinnosti kráľovej ženy. Carlos v zúfalstve odchádza.
Po jeho odchode prichádza kráľ Filip a vidí Alžbetu bez sprievodu dvorných dám. Je tým hrubo porušená kráľovská etiketa a nemilosrdne prepúšťa prvú dámu.
Na Filipa vzápätí v skvelej dramatickej scéne zapôsobí hrdý postoj Rodriga a jeho správa o túžbe flanderského ľudu po slobode. Filip sa Rodrigovi dokonca zverí so svojím podozrením o vzťahu Carlosa a Alžbety. Priznáva zároveň aj strach z hrozby inkvizície.
3. dejstvo
Prvý obraz:
Na základe lístka písaného neznámou rukou prichádza uprostred noci Don Carlos na určené miesto, kam ho tajomná osoba pozvala. Vrúcne túži, aby tou osobou bola Alžbeta. Prichádza však Eboli s tvárou zahalenou nepriehľadným závojom. Carlos neobozretne citovo vzplanie a vyznáva sa z lásky k Alžbete, mysliac si, že tou dámou je práve ona. Eboli, ktorá Carlosa vášnivo miluje je odvrhnutá, odhalí sa a sľubuje pomstu. Rodrigo sleduje scénu z úkrytu. Vrhá sa na Eboli s dýkou, Carlos však jeho konaniu zabraňuje. Eboli im uniká.
Rodrigo však vie, že Eboli vie byť vo svojej vášni nebezpečná. Prosí infanta, aby schoval všetky dokumenty, ktoré by ho usvedčili zo spolupráce s Holanďanmi.
Druhý obraz: Scéna Auto - da - fé.
Na námestí pred Eskorialom, impozantným sídlom španielskych kráľov je pripravený kráľovský ceremoniál. Okrem audiencií zahraničných poslov má byť kráľ zúčastnený hrozivému obradu hromadného upálenia kacírov, obvinených Veľkým Inkvizítorom.
Ako prví prichádzajú na audienciu poslovia z Nizozemska. Kráľ ich žiadosť o mier tvrdo odmieta a Carlos proti nemu nečakane vystupuje a tasí kord. Kráľ prikazuje infanta odzbrojiť. Všetci prítomní však odmietajú vykonať jeho kategorický rozkaz. Na všeobecné zdesenie ku Carlosovi pristupuje Rodrigo a odníma mu zbraň. Filip vzápätí menuje Posu kniežaťom. Carlos je zhrozený nad Rodrigovou zradou a spomína si na scénu ich prísahy.
Scéna vrcholí procesom upálenia nevinných obetí inkvizície. Nad hlavami ľudí sa nesie vrúcny spev odsúdenej.
4. dejstvo
Prvý obraz:
Veľká scéna kráľa Filipa. Počas bezsenných nocí blúdi labyrintom chodieb v Eskoriali. Je zúfalý a bezradný. Trápi ho odmeranosť Alžbety, chýba mu priateľstvo. Tiež politický postoj Carlosa je preň bremenom.
Prichádza Veľký Inkvizítor, slepý starec, šíriaci okolo seba hrôzu. V utajenom rozhovore vyžiada pod silným mocenským tlakom od kráľa hlavu Rodriga. Veľký Inkvizítor má totiž podozrenie z Posovej spolupráce s Flanderskom. Aj Carlos je vďaka jeho postojom v ohrození života.
Po odchode inkvizítora vbieha do miestnosti Alžbeta. Je silne vzrušená a znepokojená. Stratila sa jej šperkovnica a teraz ju vidí na kráľovom stole. Filip ju žiada, aby ju pred ním otvorila, Alžbeta odmieta a bráni sa tejto pokore. Filip je však neúprosný: otvorí skrinku a nachádza v nej medailón s Carlosovým portrétom. Obviňuje Alžbetu z cudzoložstva. Kráľovná v zúfalstve omdlieva. Prichádzajú Rodrigo a Eboli. Posa odvádza kráľa, ktorý si uvedomil následky svojho konania. Eboli sa Alžbete priznáva, že to bola ona, kto šperkovnicu odniesol z jej spálne. Alžbeta prikazuje Eboli, aby odišla do kláštora a Eboli vo svojej veľkej árii preklína svoj osud.
Druhý obraz:
Carlos je uvrhnutý do väzenia. Prichádza za ním Rodrigo a oznamuje mu, že vzal na seba podozrenie vznesené proti Carlosovi: teda podporu flanderskej vzbury a prechovávanie dokumentov. Carlos odmieta prijať Rodrigovu obeť o je odhodlaný Filipovi všetko vysvetliť. Je však už neskoro: padne výstrel a Posa padá na zem. V agónii vyzýva Carlosa, aby ich spoločnú vec dotiahol do víťazného konca.
Prichádza Filip, aby udelil synovi milosť. Ten je však pobúrený: vie, že príkaz na vraždu Posu vydal on a odvracia sa od neho. Vonku prepukne nepokoj: ľud sa dožaduje oslobodenia infanta. Veľký Inkvizítor však zasahuje, masy zadržuje. Carlosovi sa však predsa len podarí uniknúť.
5. dejstvo
Na úvod posledného dejstva je Alžbeta rozhodnutá zriecť sa slobodného života a vstúpiť do kláštora. Čaká na Carlosa, aby sa s ním naveky rozlúčila. Carlos prichádza a oznamuje Alžbete, že odchádza do Flanderska.
Ich stretnutie prerušuje príchod Filipa a Veľkého Inkvizítora. Filip je rozhodnutý vydať syna cirkevnému súdu. Carlos sa bráni zbraňou, vtom však z hrobky kráľa Karola V. vystupuje záhadná postava v mníšskom rúchu. Odvádza vzápätí Carlosa so sebou späť. Hlas tajomného mnícha však znie ako hlas samotného kráľa, čo hlboko zapôsobí na kráľa aj na inkvizítora, ktorí skláňajú hlavy.
Osoby a obsadenie:
Filip II., španielsky kráľ: Roberto Scandiuzzi
Don Carlos, španielsky infant: Richard Margison
Rodrigo, markíz z Posy: Dmitrij Hvorostovskij
Veľký inkvizítor: Robert Lloyd
Mních: Ildebrando D'Arcengelo
Alžbeta z Valois: Galina Gorčakova
Princezná Eboli: Olga Borodina
Tebaldo, páža: Elisabeth Norberg-Schulz
Gróf z Lemmy: Robin Leggate
Hlas z nebies: Sylvia McNair
Zbor a orchester Kráľovskej opery Covent Garden
Bernard Haitink, dirigent
