Documenta Kassel

Documenta Kassel

Glosa Zuzany Bartošovej o výstave, na ktorej sa každých päť rokov stretáva umelecký svet.


Leto je nielen časom prázdnin a dovoleniek, ale aj časom, keď milovníci kultúry ochotne cestujú za zážitkami. veľké rockové festivaly, koncerty vážnej hudby v netradičnom prostredí, divadelné predstavenia na plávajúcich pódiách uprostred jazier, alebo výstavy súčasného umenia. Z nich lákajú najmä tie, ktoré majú ambíciu predstaviť panorámu všetkého pozoruhodného, čo sa odohráva. Ak sa takéto podujatie koná sporadicky, len raz za päť rokov, potom zvedavosť rastie a diváci naň húfne putujú.

To je prípad štrnástej Documenty, celosvetovej výstavy výtvarného, alebo lepšie povedané vizuálneho umenia, v nemeckom Kasseli. Tentoraz sa o svoje výsady podelila s Aténami, kde bola jej paralela. Naproti tomu je v prestížnych priestoroch paláca Fridericianum reprezentatívna výstava súčasného gréckeho umenia. Nechýbajú tam diela jeho hviezd, ktoré zažiarili na európskom nebi, ale obohatili ju aj ukážky tvorby niekoľkých uznávaných osobností iných krajín.

Na veľkom námestí pred budovou sa týči model Parthenonu z kovových trubiek v reálnej veľkosti, sčasti už vyskladaný knihami v priesvitných igelitových obaloch. Permanentne na ňom pribúdajú ďalšie, ktoré prinášajú samotní diváci. Celok diela Marty Minujín sa na slnku ligoce a doslova vznáša. Mnohé časti imaginárneho chrámu sú ešte transparentné, viaceré už asistenti celodenne pracujúci na vysokom lešení doplnili knihami, a tak pôsobia pevnejšie. Autorka dúfa, že do konca výstavy v polovici septembra, bude chrám z kníh, ktoré potom cielia do knižníc, kompaktný.

Kurátorom tohoročnej Documenty je kritik umenia Adam Szymczyk. Výstavu poňal ako sociálno-politický projekt. Namiesto diel umelcov zvučných mien, na ktoré boli diváci v minulosti zvyknutí, ich vybral len niekoľko. Prehliadku postavil na tvorbe autorov, ktorí zväčša tvoria v marginalizovaných častiach sveta, ďaleko od výstavných možností múzeí a galérii, mediálneho záujmu a trhu. Zároveň ich diela vyberal tak, že nelahodia oku, ani nepohladia dušu. Väčšina z nich upozorňuje, často bez estetickej clony, teda bez zábran, na krutosť súčasného sveta. Sveta, kde sa odohrávajú vojny, páchajú činy proti ľudskosti a jedinci sú bezmocní voči spoločenským i prírodným katastrofám. Autokrati i atentátnici majú čoraz väčší vplyv.

Popri už spomenutom Parthenone pôsobí harmonicky aj inštalácia od Anny Gathmann. Tvorí ju jediná kovová línia visiaca do polkruhu zo stropu kostola svätej Alžbety. Tieto a niekoľko ďalších harmonických diel však nepreváži hrôzu, znechutenie či beznádej, ktorú tlmočí väčšina.

Szymczyk do prehliadky zapojil viaceré mestské kultúrne inštitúcie. Výstavné možnosti zväčšil a menoslov umelcov narástol. Pozitívna snaha však oslabila zámer podujatia. Prítomnosť veľkého počtu priemerných diel bez silnejšieho posolstva unavuje, ba miestami nudí. Mnohé treba trpezlivo študovať, avšak bez satisfakcie skutočného zážitku. Tohoročná Documenta v podstate nenaplnila očakávania. Prítomnosť našej jedinej autorky, videoumelkyne Anny Daučíkovej, patrí k svetlejším zážitkom z podujatia.

Na margo malého zastúpenia umelcov z postsocialistických krajín s výnimkou Poľska – napríklad umelci z Čiech absentujú – ťažko nájsť argumenty. Najmä, ak mnohé vystavené kompozície nie sú príliš originálne. Úroveň ich autorov viacerí naši nielenže dosahujú, ale i prekračujú. Mali by sme teda už teraz, keď onedlho začne príprava ďalšej Documenty, urobiť všetko preto, aby v nej umelci zo Slovenska nechýbali. Výstava aj po menej vydarenom ročníku ostane najprestížnejšou v Európe. Kultúrnej diplomacii treba dať zelenú.


Autorka: Zuzana Bartošová
bartosova-glosa.jpg


Foto: web

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame