Poklady
Teta M. sa dožila 98 rokov. Hovorí sa tomu úctyhodný vek, hoci čím ďalej tým viac mám pocit, že žiť akýkoľvek vek je úctyhodné a vôbec nie jednoduché. Keď som ju v máji naposledy videla, povedala som, že na jej stovku ešte budeme plniť buchty tvarohom. S likérom, samozrejme. Ona na to, že jedine, ak ju prídem vyhrabať na cintorín.
Mala veľmi svojský a za mňa skvelý zmysel pre čierny humor a zostal jej až do konca. Lebo keď na tomto svete prežijete takmer storočie, nič iné, ako sa na tom baviť, vám nezostáva.
Pýtala sa ma na aplikáciu, kde si môže pozerať odchody a príchody vlakov. Nieže by niekam ešte cestovala, ale bavilo ju pozorovať, koľko a kde mešká Spišan, či ktoré ícečko má výluku.
Darovala mi vázu. Ružového Mosera z tridsiatych rokov, ktorý odráža svetlo do všetkých strán a deklaruje, že ľudia mali celkom merateľný vkus. Hovorila som jej, nech ešte nerozdáva majetky, na to bude dosť času, ale tak nejako sme obidve tušili, že sa vidíme naposledy.
,,Keď nebudeš mať peniaze alebo ťa bude biť muž, daj to do záložne,” zasmiala sa a zabalila mi vázu do uteráka.
Povedala som, že keď už tam vázička neskončila za celý jeden dlhý život, bolo by odo mňa veľmi lacné, aby som ju položila na poličku niekam medzi cudzie rodinné drámy a predmety dennej spotreby a čakala, kto v nej uvidí krásu. Alebo zisk.
Priznám sa, že záložne ma celkom fascinujú. Vykrúcam hlavu do každého výkladu s porcelánovými baletkami a krištáľom s nápsiom poš. ako poškodený a pýtam sa, či títo ho nemali v sekretári. Možno z neho občas aj pili!
Sem-tam si nejaké krištáľové poháre odtiaľ kúpim. Do zásoby, pretože u mňa sa z nich, predstavte si, naozaj pije. Bude to asi tým, že nemám sekretár, aby sa na ne mohli návštevy najbližších tridsať rokov pozerať a potom aby som ich mohla bez nálepky poš. umiestniť do záložne. Neviem, či práve o toto bude o tridsať rokov niekto ešte stáť ako o súčasť výbavy či vena.
Vymýšľam však etudy jednotlivým predmetom vo vitrínkach a ich majiteľom, hoci sa nikdy nedozviem, čo ich asi primälo priniesť to všetko sem - na odkladisko nevkusu a náhodných pokladov. Prečo si nenechali túto sklenú labuť ako popolník? A koľko bola výkupná cena? Päť eur? A tento moka servis dostala jeho majiteľka od svokry, ktorú neznášala, a nikdy ho preto nepoužila? A čo tie snubáky, ktoré, ako sa hovorí, netrafili majiteľku?
Viem, Marie Kondo by mi dala prednášku o tom, aké dôležité je nehromadiť a že vecí, ktoré skutočne potrebujeme, je len pár.
Napriek tomu sú záložne bizarným očistcom všetkého, o čom si ľudia mysleli, že je dôležité vlastniť.
Dočítala som sa, že majetok sa zvykol zakladať už v starovekej Číne, Grécku a Ríme. V 15. storočí si zo záložníctva urobili biznis Mediciovci. Z ich erbu dokonca vznikol symbol záložníctva. Záložne sa začali v stredoveku otvárať po celej Európe. Medzi ich zákazníkov patrili panovníci, dokonca výprava Krištofa Kolumba bola z veľkej časti financovaná založením šperkov španielskej kráľovnej Isabell.
V Anglicku bolo na prelome 19. a 20. storočia takmer toľko záložní ako pohostinstiev. Požičiavali peniaze doslova za čokoľvek, od posteľnej bielizne cez porcelán, až po sviatočné oblečenie.
Mám pocit, že všetkého je akosi veľa. Nakupujeme a potom predávame za dobrú cenu na bazároch a v rôznych aplikáciách. Všetko je krásne, šikovné, ako nové, exkluzívne, výnimočné… Pár smutných baletiek v krkolomnej póze na to poukazuje prasknutým prstom zo zaprášeného výkladu a aj to nikto nechce…
