Obdobie Veľkonočných sviatkov nám ponúka možnosť pospomínať na to, ako sme ich oslavovali ako malí, ale zároveň sa aj zamyslieť nad tým, čo pre nás vlastne teraz znamenajú a ako by sme ich mali vnímať. Podobné úvahy nám vo svojej veľkonočnej glose prináša aj Silvester Lavrík.
Veľkonočná
V mojej hlave je niekoľko rovín uvažovania o Veľkej noci. Spomienky na detstvo, domácka výroba voňaviek, miništrovanie počas nekonečných veľkonočných obradov, šibačka. Teda vlastne oblievačka, u nás, na Spiši sa len oblievalo. A riadne. Ako gymnazisti sme veľkonočný pondelok využívali na poslednú lyžovačku v sezóne. Francúzska mulda v Lomnickom sedle, to bol náš obľúbený terén. Vracali sme sa opálení a plní eufórie, zrejme za to mohol ozón, slnko a pocit čohosi výnimočného. Tam, vo výške dvaapoltisíc metrov nad morom sme k Bohu predsa bližšie, než v našom dedinskom kostole, smiali sme sa. Potajomky. Doma by nám to neprešlo.
Neskôr prišlo obdobie úplnej sprenevery tradíciám. Kresťanským aj pohanským. Boli sme takí naštopaní hormónmi mladosti, že celý koncept Veľkej noci nám bol na smiech. Okrem šunky s chrenom. Šunka s chrenom je taká pochutina, že nám pomohla prekonať všetky transformačné procesy meniace modelujúce detinského dedinského mládenca do podoby nekompromisného mladého heretika ovplyvneného každú chvíľu inou doktrínou; len nech je dosť radikálna, atraktívna a exotická. Takto som na chvíľu, na niekoľko krátkych zato intenzívnych mesiacov postupne podľahol budhizmu, šintoizmu, sikhizmu, ateizmu aj anarchizmu. Hlavne plamennými rečami. Ale aj to vie človeka vyčerpať a poznačiť.
Kým som sa z toho prudkého osobnostného vývoja stihol otriasť, prišla vlastná rodina, deti a s nimi otázky, v ktorých som postupne spoznával svoje vlastné tápanie spred dvoch desaťročí. Boli vynaliezavé, boli neodbytné a boli chvíle, keď pri získavaní času na hľadanie odpovedí ani šunka s chrenom nepomáhala.
Deti medzitým odrástli, majú už vlastné deti a stratégie, ako sa vyrovnávať s týmto naozaj košatým podarúnkom v kultúrnej tradícii našich predkov a mňa stále viac zaujíma transcendentálny rozmer dní, počas ktorých si pripomíname – noc, ktorá je veľká tým, že ponúkla ľudstvu koncept večnej spásy za zásluhy tu na Zemi.
Pozorný poslucháč a čitateľ už určite zbystril. Opúšťame bezpečné vody nostalgie a ideme zisťovať, či sa už náhodou nerúhame, ak si začneme klásť otázky o zmysle Veľkej noci, ktoré sú zložitejšie, než receptúry na dobrú šunku s chrenom.
Ak teda skúsime vnímať mystérium umučenia, ukrižovania a vzkriesenia v kontexte toho, čo dnes žijeme, je dovolené pýtať sa, či milujeme viac Krista, alebo jeho kríž? Ak si uvedomíme, čo sa deje v našej spoločnosti, ako rozporuplne vnímame vojnové a sociálne determinované utrpenie blížnych, môžeme aspoň hypoteticky uvažovať nad tým, či náhodou nemáme skrytú záľubu v bolesti? Trápení? A čo nás baví viac? Trpieť, alebo sa utrpeniu útrpne prizerať? Či nebodaj utrpenie spôsobovať?
Dosť, nejdem ďalej. V tomto zamyslení nie je dosť priestoru domyslieť veci do dostatočnej hĺbky. Do konca už vôbec nie. A pravdepodobne nám na to nebude stačiť ani predĺžený veľkonočný víkend. Ale skúsiť to môžeme. Aj popri ostatných tradičných, či netradičných spôsoboch trávenia tohto nemilobohu vyprázdneného sviatku.
A už len krátka poznámka. Hodnota môjho uvažovania o utrpení a ukrižovaní spočíva v tom, že je to moje uvažovanie, nie v tom, že pridám k uvažovaniu o veľkonočnom mystériu niečo nové. Každá cesta sa začína prvým vykročením. Dobre, ale stačí to? Alebo to poviem inak – nestačí bolesť prežiť? Treba jej aj rozumieť?
