Kazateľ Cirkvi bratskej a spisovateľ Daniel Pastirčák sa v glose zamýšľa nad tým, kam smerovať svoj hnev, keď sa stane niečo zlé.
Audio verzia na vypočutie v Archíve RTVS.
Hnevať sa na Boha
Jednu vec Tolkien C. S. Lewisovi nikdy neodpustil. Ako verný katolík sa nevedel zmieriť s tým, že jeho najbližší priateľ uzavrel manželstvo s rozvedenou ženou. Lewis do manželstva vstúpil podivným spôsobom; najprv sa s rozvedenou Američankou zosobášil len formálne. Joy potrebovala sobášny list, aby dostal britské občianstvo. Novomanželia mali zostať naďalej „iba priateľmi“. Do toho podivného paktu vstúpila smrteľná choroba. Joy dostala rakovinu. Lewis pohnutý utrpením milovanej ženy, sa napokon poddal volaniu lásky a vstúpil s Joy do skutočného manželstva. Zažili krásne obdobie radosti z lásky. Zdalo sa, že modlitby boli vypočuté, Joy sa uzdravila. Uisťovali ich o tom lekárske správy. Rakovina sa však vrátila s novým náporom. Tentokrát viedla k neodvratnej smrti.
V roku 1955 Lewis napísal autobiografické dielo Surprised by Joy (Zaskočený radosťou) Netušil, že názov sa rok po vydaní knihy naplní tým najneočakávanejším spôsobom. Do Lewisivho života vstúpila žena - Joy a premenila ho od základov. Svet ranného Lewisa bol svetom špekulatívnej racionality, vládol v ňom mužný tón logických objasnení. Joy do jeho mužského sveta vniesla svetlo ženstva. Kto čítal Lewisovo literárne najzrelšie dielo „Till we have a facies“ nemohol v ňom prepočuť zatajený hlas ženy. Starému mládencovi, ktorého kamaráti prezývali Jack, priniesla Joy nie len nepoznanú radosť z erotickej lásky, ale i druhý pól ľudskej múdrosti.
Radosť však s nimi mala zostať len na chvíľu. Jack pochoval Joy, zavrel sa v pracovni Oxfordského domu. Stránky štyroch čiernych zápisníkov postupne zaplnil rozorvanou spoveďou. Bez obalu do nich vylial svoj smútok a hnev na Boha i svoje mučivé pochybnosti. Pochmúrne vyznania, začínajú bez úvodu, končia bez záveru – jednoducho ďalší zápisník sa v dome nenašiel.
O bolesti už Lewis písal pred dvadsiatimi rokmi. Domnieval sa, že na bolesť sa dá odpovedať premyslenou teologickou úvahou. V knihe Problém Bolesti, Lewis stojí na strane Boha, uprostred sveta plného nezmyselnej bolesti obhajuje jeho dobrotu. Boh k nám šepká v našich slastiach, hovorí k nám cez naše svedomie, volá na nás v našej bolesti. Bolesť je boží megafón ktorým budí hluché ľudstvo. Napísal vtedy.
Čo napíše teraz, keď ten megafón otriasa krehkým chuchvalcom jeho vlastných nervov? Nemá silu, ani chuť obhajovať Boha. Jeho reč sa podobá Jóbovým výkrikom: Boha nazve kozmickým sadistom. I v stave, keď je jeho myseľ otrasená bolesťou, však zostáva intelektuálne poctivý. Nepspochybňuje iba svoju naivne racionálnu predstavu Boha, spochybňuje i svoje pochybnosti. S mučivou jasnozrivosťou vie: I tieto myšlienky sú iba maskami, za ktorými sa ukrýva roztrpčený cit. Napáda Boha, aby si uľavil. Roky budovaná stavba myšlienok sa mu zrútila ako domček z karát. Kto mu ten dom zbúral?
Predstavy Svätého sa ľahko menia v sväté obrázky. Napísal do čierneho zápisníka: Moja idea Boha, je moja a nie Božia myšlienka. Musí byť znova a znova odstránená, znova a znova zničená. Boh sám je jej ničiteľom. On je veľkým obrazoborcom. A možno práve to ničenie je jedným zo znakov Jeho prítomnosti.
Témou denníkov je ponajprv on sám – trpiaci subjekt, potom Joy a napokon Boh, hoci ako si Lewis povzdychne, poradie by malo byť opačné. Cez poctivú analýzu svojho smútenia a bolestivý vzťah k mŕtvej láske, Lewis napokon predsa dochádza k zmiereniu s Bohom. To zmierenie však nie je vysvetlením, objíma i celú temnotu nevysvetlenej bolesti, norí sa do tajomstva, ktoré odteraz bude verným spoločníkom jeho viery:
Karneval sexuality nás paradoxne vedie niekam ďalej, za hranice pohlavia. Napíše si do zápisníka: Nastane chvíľa keď, jeden či druhý zomrie. Vy na to myslíte ako na pretrhnutú lásku: Ako na tanec prerušený uprostred pohybu. Ak však aj mŕtvy cítia útrapy z odlúčenia, a tomu podozreniu sa nedokážem ubrániť, potom je vdovstvo pre oboch milujúcich, a pre všetky milujúce sa dvojice nedeliteľnou súčasťou ich skúsenosti s láskou. Je jednoducho pokračovaním manželstva, tak ako je manželstvo pokračovaním dvorenia, alebo jeseň je pokračovaním leta. Nie je to násilné prerušenie procesu, ale jedna z jeho fáz, nie prerušenie tanca, ale jeho nová figúra Dokiaľ je milovaná tu, vyvádza nás z našej uzavretosti. Potom v tanci nastane oná tragická figúra, musíme sa učiť zostať naďalej otvorení, hoci jej telesná prítomnosť nám bola odňatá, a milovať jej skutočné ja.
Lewisova spoveď na poslednej stránke, posledného zošitu končí týmito slovami: Aké by to bolo zlomyseľné, keby sme mohli mŕtvych privolať späť: Joy povedala: „mám pokoj s Bohom“. Nepovedala to mne, ale kaplánovi. Usmiala sa, ale nie na mňa. Navrátila sa do večného prameňa.
