Spisovateľka Alena Sabuchová často premýšľa, či má čo povedať, či to niekoho zaujíma, a či nemá, tak ako ju to učili kedysi, byť menej uvravená. Ešte na to nenašla odpoveď, a tak nám zatiaľ ponúka svoju novú glosu, ktorá bude o prázdninách, jej bratovi a holubovi.
Holub
Chýbajú mi prázdniny. Všeobecne. Zimné, jarné, všetky, ktoré som trávila u príbuzných, u tety Tonky, v kotolni starého otca, v zadných izbách.
Našla som staré náušnice s modrým očkom, ktoré som zdedila. Strácajú sa, keď sa mám pomerne dobre a potom ich znenazdajky nájdem na mieste, kde som ich už tisíckrát hľadala, aby mi povedali, že z dna sa dá predsa vždy celkom slušne odraziť.
Prvé mesiace po Vianociach v detsve patrili knižkám, ktoré sme s bratom dostávali pod stromček. Chýba mi brat. Malý Kiki, ktorý už nie je malý a nevolá sa Kiki, ale pre mňa bude vždy malý.
Keď bol naposledy u mňa, zobudil ma o pol piatej ráno, aby mi oznámil, že mám v kúpeľni holuba. Myslela som, že sa mi to sníva, tak zopakoval:
„V kúpeľni je holub a zhadzuje ti veci.“
Hovorím mu, nech odloží parfém, aby sa nerozbil, a potom nech to vybaví.
Znelo to ako z absurdnej gangsterky, ale nebojte sa, nikto o život neprišiel. Kiki zahnal holuba do vane, potom naňho hodil uterák a pustil ho z balkóna. Holub letel, nespadol, žiaden strach.
Keď bol môj brat malý, pestoval v hornej kuchyni kaktusy. Dali sa kúpiť v tržnici za dvadsať korún a mali prilepené pestrofarebné kvety. Dlho sme si mysleli, že tie kvety sú originál, ale neboli. Kiki preto veril, že mu tie kaktusy celoročne kvitnú.
Vždy v zimných mesiacoch vyzerala horná kuchyňa ako malá botanická záhrada chlapca so svetlými vlasmi v modrých okuliaroch a pruhovanej veste.
Povedala som mu, že o ňom raz napíšem, ale vlastne o ňom píšem už dlho. Skrývam ho do postáv malých chlapcov s bledou pokožkou a bicyklom, nachádzam ho na konci dediny a na konci prázdnin. Má štrikovanú vestu, aby mu nebolo zima.
Kiki žije ďaleko. Čakáva ma na letisku, vlasy má stále svetlé a nepestuje žiadne kvety. Občas sa sťahuje.
Volávam mu, nech príde na prázdniny, zase si kvôli nemu nasťahujem nejaké zviera do kúpeľne, ak chce.
Mal obľúbenú knižku – veľký obrázkový anglicko-nemecký slovník. Už vtedy vedel, že sa mu bude v živote hodiť.
A mal aj čierneho psa.
Holuby a čierne psy sú dobré znamenia. Sú ľudia, čo ich majú vpísané v tvári a majú tam vyrytý aj domov, kdekoľvek s nimi ste. Nie je ich veľa, ale vždy hovorím, vďakabohu za nich, rodinu si niekedy, našťastie, nevyberieš. A tom som mu do pôrodnice, keď sa narodil, priniesla bábiku, lebo som chcela sestru.
Bavíme sa spolu často o predkoch a o veciach, čo si nesieš a nenecháš ich na polceste. Spomínali sme na vidiek a školu. Nie sú to špeciálne láskavé útržky, častokrát práve naopak. Ale to si tiež nevyberieš. Kiki vraví: „Proste nevyberáš, iba ideš.“
Začalo svitať a napadlo mi, že by som mala umyť okná. Kedysi sa u nás doma podľa toho rozdeľoval rok na sviatky a ročné obdobia. S mojím prístupom som drzo odignorovala minimálne jedny Vianoce aj Veľkú noc. Ale jar príde asi aj bez toho.
Chcela som zavolať tete Tonke a povedať jej, že sa nechcem sťažovať, ale fakt nerozumiem ľuďom. Či by mi neuvarila kôprovku a nezaliala nesku, že jej vianočné žiarovky prestali svietiť a že odkedy zomrela, nemám už komu volať na pevnú linku. Jedine občas na bytové družstvo, ale tam väčšinou tiež nezdvihnú.
Často premýšľam, či mám čo povedať, či to niekoho zaujíma, a či nemám, tak ako ma to učili kedysi, byť menej uvravená.
Nemám na to odpoveď ako na veľa iných vecí.
Ale mala som v kúpeľni holuba a brata, ktorý ho zdvorilo vyprevadil. Nemusím ani hľadať v snároch, aby som vedela, že toto asi prináša šťastie.
