Glosu týždňa píše Silvester Lavrík

Reflexia a kritika

Glosu týždňa píše Silvester Lavrík

28. 10. 2018 18:43

Slováčisko ide sadiť stromy


Pri výročiach si môžeme dovoliť aj trochu sentimentu, najmä ak sú primerane okrúhle. Mám však pocit, že tento rok sme iba sentimentálni. Teda pokiaľ ide o tie výročia. Áno, magický osmičkový má svoje mysteriózne čaro a udalosti, ktoré spustila podlá a bezohľadná vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, nás s odstupom času opäť utvrdia v tom, že táto numerologická pasparta našej všednej nebadanosti sa už pomaly dve storočia stala pre nás osudom. Nie, nejdem znevažovať ani jednu z historických udalostí, ktoré sme si tento rok pripomenuli. Všetky mali, majú a budú mať pre nás nenahraditeľnú hodnotu. Tento rok sme sa však tak veľmi zamerali na svoju minulosť, ako keby sme sa báli vlastnej budúcnosti. Presnejšie povedané toho, že žiadnu nemáme. Ak hovorím my, mám namysli občanov Slovenskej republiky. Nie, neprestávam byť optimistom. Len pripomínam, že aj spomínať a oslavovať treba vedieť. A to teda naozaj nevieme. Jeden príklad za všetky.

Dlho sme sa nevedeli rozhodnúť, či 28. október má alebo nemá byť aspoň príležitostne štátnym sviatkom. Nakoniec to naši zákonodarcovia rozriešili šalamúnsky - za štátny sviatok vyhlásili 30. október, deň vyhlásenia Martinskej deklarácie, ktorou sa významná časť obyvateľov Slovenska prihlásila k idei československej štátnosti. Jedni to s uznaním kvitujú, iní to s ironickým, či rozhorčeným pohnutím označujú za oportunistickú frčku histórii; dá sa tomu rozumieť aj tak, že keby nebolo 28. októbra, nebolo by sa v Martine k čomu prihlásiť. Ešteže ten Vavro Šrobár bol náhodou v Prahe. Ale naozaj náhodou? Nie, nie som zástancom žiadnych konšpiračných teórií. Som len presvedčený, že dôležité veci sa nedejú náhodou. Pokiaľ ide o mňa - dúfam, že zo mňa nehovorí patologický kompromisník - tak či tak, som rád, že sa Slovenská republika na svojich najvyšších poschodiach rozhodla prihlásiť sa k idei Československa. A že to urobila príštipkársky, potmehúdsky a natruc Prahe - to je výrečnejšie a zrozumiteľnejšie, než trojdňová konferencia historikov. Nechválim, nekritizujem - konštatujem, obočie uprostred čela.

Čo mi vlastne bráni oddať sa lahodnému sentimentu a spomínaniu na projekt, ktorý obyvateľom Slovenska v konečnom dôsledku určite nevzal viac, než im dal? Nuž je to niekoľko vecí. Predovšetkým - zažil som ho na vlastnej koži. Nie, nebol som pri jeho začiatkoch, až taký starý nie som. Bol som však pri jeho konci. Nie v brnenskej vile Tugendhat. V tom deväťdesiatom druhom som sa oddával ponovembrovému optimizmu v Bánovciach nad Bebravou. Učil som na základnej škole, nadchýňal sa novými možnosťami. Téma rozdelenia republiky bola pre mňa neaktuálna, pomlčkovej vojne som nevenoval žiadnu pozornosť. Nie, žeby pre mňa nebolo dôležité nebyť len príponou. Pocítil som závan slobody, suverenity a tie sú, podobne ako tehotenstvo, alebo úplné alebo žiadne. Cítil som to s každým nádychom, ibaže som dúfal, že veľké historické záležitosti sme už vyriešili a teraz nastal čas sadiť stromy, chovať včely a vychovávať deti. Jednoducho som bol presvedčený, že keď sme spolu prekotili boľševika, nebudeme predsa takí hlúpi a nebudeme sa zaoberať takými malichernosťami ako sú podiel na rozhodovaní o chode štátu, prerozdeľovaní kompetencií, peňazí, slávy... Hej, škrelo ma, že Česi majú Havla a my len Dubčeka, oni Prahu a my len Bratislavu, oni Kryla a my fufnavého Hoffmana s jeho zúfalo neľúbozbučnou slúbenou láskou. Utešoval som sa, že my máme zasa Tatry, široké srdce a riadne gule, ktoré nám z mierneho odstupu spoza rieky Moravy prepožičiavajú zdanie miernej exotiky v medziach zákona. Uvažoval som na úrovni doby, uvažoval som zúfalo provinčne. Štáty vznikajú a padajú s ideálmi, vďaka ktorým vznikli. Tatíček Masaryk - vďaka, stačilo. Dospeli sme, hoci proti svojej vôli.

Dnes sa za tú svoju provinčnosť nejdem ani hanbiť ani ospravedlňovať. Provinčnosť mi bola vložená do kolísky, hodín vlastivedy, občianskej náuky. Pestoval som si ju sám svojím nekritickým obdivom českej histórie, kultúry, medzinárodnej prestíže. Naše sklo. Naše stroje. Naše zbrane. Naši hokejisti. Naše hory. Naše bolo v tom čase made in Czechoslovakia. Vtedy som ešte nepoznal ten starý dobrý židovský vtip, v ktorom a Kohn pýta Roubíčka, či mu neprekáža, že jeho účtovník má techtle-mechtle s jeho mladou ženou. Radšej budem mať polovičný podiel na dobrom kšefte, než stopercentný na mizernom, odpovedal Roubíček priateľovi s pohľadom upretým na Kohnovu životnú družku unavenú životom. Nepoznal som ho, ale správal som sa presne tak. Tešil som sa, že mám účasť na čomsi, k čomu je hodno prihlásiť sa, ak sa nechcem stratiť v bezmennej anonymite oktrojovanej identity budovateľa socializmu rozdupanej a pošpinenej ako týždeň nevymenená podstielková slama paradoxnou, no neúprosnou logikou veľkých dejín. A to všetko vďaka konceptu československého národa, ktorý sa v praxi nikdy neujal, no rozmenený na drobné sa ako čiastočky prachu po kabinetoch politológov a historikov vznášal trištvrte storočia. Mačacie zlato smutno bozkávané nízkym slnkom, ktoré sa nad Československom pomaly ale isto chystalo zapadnúť posledný raz. Alebo ostatný? Pamätáme sa? Aj takéto hlúposti sme potom v návale jazykového purizmu náhle oživeného prebudeného národným povedomím riešili. A z vlastenectva sa začal liahnuť nacionalizmus. A fašizmus, ďalšie vlákno DNA slovenskej štátnosti; verní sebe, svorne napred - na tomto predsavzatí nie je nič zlého, na prezidentskú štandardu sa hodí ako vyšité. Veď aj bolo. Horšie je, že toto konštruktívne heslo reálna politika prvého prezidenta prvého samostatného štátu totálne diskvalifikovala a nám nechala traumu, z ktorej sa stále nevieme vymaniť. Nevieme, lebo mnohí z nás nechcú, dobre je im hovieť v sprdkavenom sebaklame. Žiadny div, hnilobné procesy produkujú teplo. A tak sa stalo, že my budeme sláviť 30. októbra, dva dni po Prahe. Aké príznačné!

Pôvodne som v tomto zamyslení k októbru 1918 chcel na vlnách spomienkového optimizmu spomínať na všetko to pekné, čo som v Československu zažil. Bolo toho veľa a vziať si to nedám. Lenže čo si mám počať s tým, keď mi pri oficiálnych príležitostiach, vďaka osmičkovému roku pripomínajúcim sa naozaj husto, zíde zakaždým na um, že ešte aj počas prvého a jediného pražského všeslovanského zjazdu v meruôsmom bola rokovacím jazykom delegátov - nemčina? Nie veru, nejdem smútiť za Československom. To podstatné a dobré z neho ostalo živé. Schopnosť produktívnej spolupráce, napríklad. Poznám najmenej jedného Čecha, ktorý mi to potvrdí. Vlastne on je z Brna, takže to sa neráta. Ale v Pardubiciach mám kamaráta z vojny a s tým si nedarujeme nič. Nikto si Slováčiska vo mne nevie doberať tak účinne ako on.

Ale aby sme sa Masarykovmu a Štefánikovmu odkazu nespreneverili, neostáva nám nič iné, len dospieť, vyrásť z provinčného obdivu ku všetkým našim kolonizátorom a nebáť sa budúcnosti, v ktorej budeme musieť niesť zodpovednosť za svoje osudy sami. Naši sa s v tej budúcnosti však musí vzťahovať na všetkých občanov Slovenskej republiky. Na pohrobkov chimérických Starých Slovákov rovnako ako na Cigánov, migrantov a vegetariánov. A aby mi nikto nemohol nič vyčítať, v Bánovciach nad Bebravou budeme vysádzať jubilejný sad. Malý, ale náš.

Autor: Silvester Lavrík

Foto: Wikipedia

Živé vysielanie
??:??