Autorom Glosy týždňa je divadelný a filmový režisér, Patrik Lančarič. Dal jej názov Storočnica a pripomenie nám v nej, že veľké dejiny celého sveta a malé osobné dejiny každého jedného z nás, sa prelínajú.
STOROČNICA
Pred sto rokmi vznikla Československá republika. Sto rokov. Je to veľa, či málo? Spomenul som si na našu tetu Emu, ktorá sa dožila stovky. Keď sme sedeli v rodinnom kruhu a oslavovali Eminu neuveriteľnú storočnicu, sprítomnili sme si vtedy rok jej narodenia, aby sme si vedeli vôbec predstaviť ten životný oblúk v čase. Narodila sa v apríli roku 1915 v mestečku Hnúšťa pod vrchmi Slovenského rudohoria. Rok 1915. Boli sme súčasťou Rakúsko-Uhorska a na tróne sedel František Jozef I. Prebiehala I. svetová vojna a československí legionári zaznamenali víťaznú bitku pri Arrase vo Francúzsku. Albert Einstein publikoval Všeobecnú teóriu relativity. Hans Leip napísal text piesne Lili Marleen. Bedřich Hrozný rozlúštil chetitštinu. Romain Rolland dostal Nobelovu cenu za literatúru. Rovesníkmi tety Emy boli ľudia ako Ingrid Bergmanová, Edith Piaf, Frank Sinatra, Anthony Quinn, či filmový režisér Orson Welles.
Teta Ema bola mimoriadne aktívnym človekom. Svoje hodnotové a charakterové vlastnosti prejavila, s neobyčajnou dávkou občianskej statočnosti, odbojovou činnosťou počas II svetovej vojny v Slovenskom národnom povstaní. Ustála ťažké životné a ľudské skúšky v konfrontácii s neľudským zaobchádzaním Gestapa, nehovoriac o tom, že už boli na svete obe jej deti. Keď som sa jej pýtal, či sa nebála, hovorila, že samozrejme, že sa bála, ale vždy dodala: „nikdy nesmieš dovoliť, aby Ti strach ukradol Tvoj život a ja milujem život, milujem každý deň do ktorého sa prebudím, lebo život je krásny a oplatí sa zaň bojovať!". Tak ako otec jej manžela, náš pradedo Adam, bojoval v Štefánikových légiách vo Francúzsku, aby sa pričinil o vznik Československa, bolo i pre ňu vlastenectvo hodnotou. Vždy nám zdôrazňovala históriu našej rodiny, osudy jej členov, vždy akcentovala kontinuitu, aby sme vedeli odkiaľ pochádzame a na akej strane stojíme. Aby sme si boli vedomí toho (a to sú jej slová), že to kým sme dnes, je výsledkom snaženia aj tých pred nami.
V deň jej veľkého jubilea, som sa Emy v našom intímnom rozhovore spýtal: Aké to je? Aké to je mať sto rokov? A ona mi bez váhania odpovedala: „Vieš, tuto (ukázala prstom na hlavu), som stále to dvadsaťročné dievča, ktoré miluje život, stále som to ja, jediné, čo je na potvoru, že neposlúcha telo a pôsobí ako železná guľa, ktorá bráni rozletu." Usmiala sa a ja som si potvrdil moje dávne podozrenie (a s tým zámerom som jej aj tú otázku položil), že duša, duch, základná nehmotná esencia nášho bytia nestarne, vek sa týka len tela.
Už o pár dní si pripomenieme sté výročie vzniku Československa. Aj vďaka Eme a mojim predkom, pre mňa toto výročie nie je len dátumom v kalendári.
Autor: Patrik Lančarič
