Glosu týždňa píše Patrik Lančarič

Na večnú slávu detských garážových kapiel.
(Rekonštrukcia piesne inšpirovaná nedávnym Medzinárodným dňom detí)

Niekedy v roku 1986 sme spolu s mojím bratom a dvomi bratrancami založili skupinu Mr.K3 (ja som mal 14, Dušan 13, Libor 12 a Rišo 11). Bola to naša prvá kapela. Čo ma však dodnes neprestáva fascinovať, že to bola kapela na výsosť a absolútne industriálna! A bola to kapela doslova a do písmena garážová, lebo sme tvorili v babkinej garáži.
Naše hudobné nástroje boli nasledovné: kladivá, koľajnica, kosák (odtiaľ aj názov K3), zverák, elektronické hračky na baterky (napr. pištoľ, autíčko na diaľkové a pod), puklice od auta, bicykel, ozvučené dosky automechanickej jamy a mali sme aj gitaru a akordeón. Ten akordeón sme používali ako „synťák", položili sme tú harmoniku na zem - dvaja ju držali, aby sa nehýbala, tretí ťahal a pumpoval ako pri organe, aby bol vzduch, no a štvrtý mohol hrať. Je jasné, že vždy, keď v našej skladbe prišla pasáž s harmonikou-synťákom, tak hudba poredla, takže to bolo skoro vždy sólo. Skrátka hrali sme na všetko, čo garáž dala. Naša prvá a zásadná skladba sa volala "Don´t touch me!". Keďže sa záznam s touto kompozíciou nezachoval, pretože historická páska Emgeton nenávratne zmizla, pokúsim sa opisom aspoň priblížiť o čo išlo:
Skladba mala jednoduchý, ale mimoriadne úderný text: "Don´t touch me!". To bolo všetko, celý text. Tieto tri slová boli spievané, či skôr vykrikované na štýl pesničky Boys say go! Od skupiny Depeche mode. Vlastne to bolo presne tak isto, niet čo tajiť, bola to čistá vykrádačka. Celá kompozícia začínala tým, že sme nechali padať gitaru o hranu kovového pracovného stola, kde bol umiestnený zverák. Gitara opakovane padala a dorážala strunami na hranu toho stola a vydávala dramatický zvuk. V podstate nešlo o melódiu, skôr to bol rytmus. Na to sme trikrát zakričali Don´t touch me! a následne na to sme veľmi organizovane striedavo trieskali kladivom na koľajnicu a na kosák. To tvorilo základný rytmus. Občas sme treskli o zem nejakú puklicu, alebo hocičo iné. Ale pozor! To bolo všetko normálne a poctivo naskúšané, žiadna náhoda, či nejaká pokútna improvizácia. Potom prišlo to sólo na harmonike. Sólo - nie v zmysle, že virtuózna vyšívačka, ale sólo jednoducho preto, lebo hral len jeden nástroj.

Ako som už spomínal, okolo tej harmoniky sme mali všetci kopu roboty. Potom jedenásťročný Rišo s elektronickou pištoľou prešiel okolo magneťáku na ktorý sme nahrávali. Tu musím akcentovať, že prešiel tak, aby vytvoril zvukovú perspektívu: prichádzal z diaľky a potom zasa do diaľky mizol. Bolo to dramatické. Tá pištoľ vydávala zvuk ako húkajúca sanitka. Ona to bola taká sci-fi pištoľ, akoby zo seriálu Star Trek, ktorý sme sledovali na Viedni. Ale keďže bola totalita so sovietskym zväzom na večné časy, tak by sa skôr patrilo povedať, že ako z filmu Moskva Kassiopeia. No a potom spustili zas tie kladivá a koľajnice a puklice a vykrikovali sme ten náš jednovetový text "Don´t touch me!" Bolo to mimoriadne vzrušujúce.

Takto vznikla pravdepodobne prvá industriálna formácia minimálne v Pezinku a jeho blízkom okolí. Neboli sme takí sofistikovaní ako Einstürzende Neubauten, ale mali sme našliapnuté. Táto udalosť nemala nijaký hlbší dopad na vývoj svetovej, ba ani slovenskej hudby (za ten kosák a kladivo by nás aj tak určite zakázali, takže to bolo odsúdené na neúspech už v zárodku), no prinajmenšom je to svedectvo o tom, že nie všetky deti počas komunizmu spievali pionierske pesničky.

Na večnú slávu detských undergroundových kapiel!

Patrik Lančarič