Martin Šenc recenzuje svojráznu roadmovie dvoch starších mužov režiséra Martina Šulíka Tlmočník. Číta Erik Márföldy.
Tlmočník (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Režisér Martin Šulík má nesporné miesto v slovenskej kinematografii. Jeho nesmierny význam pre film v našich končinách je priam hmatateľný. Ako tvorca si uvedomuje, že je súčasťou nejakej kultúry a stále sa pokúša viesť s ňou dialóg. Často to znamená viesť dialóg aj s minulosťou, ktorá občas neposkytuje práve lichotivé fakty. Poznanie týchto skutočností - a to čo možno najkomplexnejšie - môže byť jedným zo spôsobov, ako sa s minulosťou vyrovnať. Najmä o tom Šulík hovorí vo svojej najnovšej snímke, ktorú nazval Tlmočník.
Film má dvoch ústredných hrdinov. Jedným z nich je zostarnutý židovský tlmočník Ali Ungár. Pri preklade knihy spomienok rakúskeho nacistu Kurta Graubnera zistí, že v texte je popísaná poprava jeho otca a matky. S pištoľou vo vrecku sa vydá do Viedne hľadať ho, ale namiesto vraha svojich rodičov nájde len jeho sedemdesiatročného syna Georga. Ten je druhým hlavným protagonistom filmu. Jeden je teda synom vraha, druhý synom obetí. Takmer ihneď spoznávame, že ich charaktery nemôžu byť odlišnejšie. Vzájomne si vynadajú do antisemitských prasiat a sionistických nadčlovekov a tlmočník Ali pri nervóznom odchode ešte stihne vyryť Georgovi na poštovú schránku hákový kríž. Jeho návšteva však nezostane bez odozvy a vzbudí u Rakúšana záujem. Vyhľadá Aliho v Bratislave a presvedčí ho, nech sa s ním ako tlmočník vyberie po stopách jeho otca. Chce zistiť, na akých miestach sa pohyboval a kým v skutočnosti bol. Jedným autom sa obaja nakoniec vydávajú na cestu. Cestu vyrovnávania sa s históriou, ktorá ich spojila.
Tvorcovia sa pri vývoji filmu voľne inšpirovali prózou rakúskeho spisovateľa a novinára Martina Pollacka Smrť v bunkri, no najväčším popudom pre nich bola aktuálna situácia v spoločnosti, kde sa objavujú neonacistické tendencie. Šulík a spoluautor scenára Marek Leščák si uvedomili, že pribúda čoraz viac prehlásení, ktoré prekrúcajú históriu okolo holokaustu či Slovenského štátu. Najmä súčasnej mladej generácii chceli tlmočiť istý pohľad na háklivé obdobie našej histórie. Otázkou však ostáva, či ich v dnešnej dobe vôbec táto téma zaujíma. A tiež je potrebné pýtať sa, či v nej tvorcovia išli dostatočne do hĺbky.
Príbeh o stretnutí dvoch starších mužov, ktorí stoja na opačných póloch a každý z nich má inú traumu, nie je vyrozprávaný príliš dramaticky. Žánrovo ide o road movie s detektívnymi prvkami, kde sa postupne odkrývajú konkrétne fakty, miesta či mená, ktoré skladajú informačnú mozaiku. Autori vsadili na vcelku humornú poetiku, ktorá vychádza z protikladných charakterov postáv a ich konania. Dej je tak skladačkou rôznych situácií, v ktorých sa dvaja starí chlapi dostávajú do konfliktov. Jeden je bonviván, mal už tri manželky, rád si vypije a zabaví sa v spoločnosti, druhý bol zasa celý život verný jednej žene, je abstinent a má rád samotu. Chémia medzi nimi funguje prirodzene a nenútene. Darí sa to vďaka vhodnému výberu hercov, na ktorých v podstate stojí celý film. Syna nacistu, Georga Graubnera, vierohodne stvárnil rakúsky herec Peter Simonischek, minuloročný víťaz európskeho Oscara pre najlepšieho herca za postavu Toniho Erdmanna v rovnomennom filme. Mal v sebe iskru človeka, ktorý si užíva život, no zároveň vážnosť, ktorú si jeho postava vyžadovala. Tlmočníka Aliho Ungára mal pôvodne hrať slovenský režisér Juraj Herz, no na poslednú chvíľu ho pre zdravotné problémy nahradil iný režisér - Jiří Menzel. Aj keď oproti Simonischekovi trocha zaostával, bol správnou voľbou a dôstojným partnerom v tejto hereckej dvojici. Niesol v sebe istú tajomnosť a tiež humor, ktorý sa ešte znásoboval jeho nedokonalou artikuláciou nemčiny. Povolanie tlmočníka, ktoré vo filme vykonával, mohlo byť však využité aj o kúsok viac. Vedľajšie postavy sú plochejšie, iba dvojrozmerné, čo v zásade nevadí, no trocha rozpačitým dojmom pôsobí, že všetky priam dokonale ovládajú nemčinu. Režisér pracoval s osvedčeným tímom tvorcov. Okrem scenáristu Marka Leščáka to bol skladateľ Vlado Godár, architekt Fero Lipták či kameraman Martin Štrba. Ten vytvoril aj vďaka panoramatickým záberom slovenskej krajiny naozaj čarovnú atmosféru. Postupne ju však rušil otravne sa opakujúci Godárov hudobný motív. V tomto ohľade bolo potrebné melodické témy viac varírovať. Remeselne je však snímka zvládnutá na vysokej úrovni.
Vyrovnávanie sa s minulosťou je individuálny proces a neexistuje naň presný recept. Jednu z možných ciest, ako sa naň pozrieť, ponúkol Martin Šulík vo filme TImočník. Dá sa konštatovať, že napriek slabšiemu dramatickému ťahu, trocha plocho vykresleným postavám a situáciám, ktoré niekedy príliš šuštia papierom, tvorcovia urobili podarený film. Má v prvom rade silnú ústrednú hereckú dvojicu, je plný rôznych pekných detailov, pobaví, ale ponúkne aj potrebnú dávku melanchólie. Elegantne a bez citového vydierania obracia pozornosť na dlhoročné rany, ktoré sa asi nikdy úplne nezahoja.
Martin Šenc
Foto: TASR/Erika Ďurčová
