Glosa týždňa Daniely Kapitáňovej

Medzi víťazmi alebo porazenými (o zdanlivo malej historickej udalosti, keď sa pred 70-timi rokmi obec Béš premenovala na Gabčíkovo)

Vás, ktorí si myslíte, že fašizmus je sexy, ktorí si tetujete hákové kríže, zdieľate fotky Führera a s pyšne hajlujete, vás by som sa chcela spýtať: kde by ste chceli byť v to júnové poludnie v Prahe roku 1942? Medzi víťazmi, či porazenými? Porazených bolo len sedem, väčšina nemala ani tridsať, topili a dusili sa v krypte kostola sv. Cyrila a Metoda, brániac sa proti nepredstaviteľnej presile do predposledného náboja. Posledným si každý z nich prestrelil hlavu. Nakoniec ich za nohy potupne vytiahli pred kostol a hodili na dlažbu. To boli tí porazení. Víťazov bolo takmer osemsto, väčšina z gestapa. Aj oni hajlovali, vystrihovávali si fotky Führera a uctievali hákové kríže, predstavte si to, osemsto chlapov proti siedmim, osemsto dobre živených a zdravých mužov, osemsto víťazov. Nepodstúpili žiadne riziko, veď akoby mohlo zopár podvyživených deprimovaných chlapcov v podzemí kostola ublížiť takej presile? Však ani neublížili, odolávali síce sedem hodín, ale straty nemeckých vojakov boli zanedbateľné, skoro smiešne: traja ľahko zranení, nič vážne. Víťazi a porazení. Kam by ste chceli patriť?

Tých sedem chlapcov bolo z Moravy, Čiech a jeden Slovák, meral len čosi nad 160 centimetrov, žiadny superman, chlapec od Prievidze, vyučený kováč, volal sa Jožko Gabčík a dobrovoľne sa v Británii prihlásil na jasne samovražednú akciu: atentát na nemeckého protektora v Čechách. Spolu s kamarátom Janom Kubišom ho aj uskutočnili. Po zrade jedného z odboja, po potokoch krvi a mučení na gestape a sa nemeckí vojaci dostali k miestu, kde sa výsadkári skrývali. O trýznení sedemnásťročného chlapca, ktorý hodiny odolával, kým ho nezlomili, si prečítajte sami, nemám silu o tej hrôze písať. A keď dočítate, znovu odpovedzte: kam by ste chceli patriť? K tým siedmim porazeným, či k tým osemsto víťazom?

Takže sme v kostole na Resslerovej ulici v Prahe, je skoré ráno 18. júna 1942 a stovky esesákov obkľučujú okolie. Môžem si len predstaviť, o čom si tí siedmi dole šepkali, ako im divo bili srdcia, lebo sa museli kruto báť. A rovnako som presvedčená, že ten smrteľný strach zaháňali vierou, že aj vďaka ich činu sa svet raz, možno, od fašizmu očistí. Od toho presvedčenia, že židovské a slovanské je menejcenné a vhodné iba za otrokov, že silní majú právo vlastniť, čo sa im zachce, a že viac cenní árijci budú rozhodovať, kto si do ktorého radu stane.

Vlastne to je koniec príbehu osamotených výsadkárov v kostole svätého Cyrila a Metoda; cez malé vetracie okienko k nim Nemci zaviedli najskôr dusivý plyn, potom prúdy vody a nakoniec prebúrali otvor do podzemia. Okolo poludnia ležalo všetkých sedem pohodených na dlažbe. O víťazoch neviem. Možno jasali, že dosiahli ohromujúce víťazstvo, možno mlčky hľadeli do zeme.

Takže sa znovu pýtam vás, ktorí sa s pozdvihnutou pravicou cítite mužní a silní: kde by ste v to júnové poludnie v Prahe chceli byť? Medzi osemsto víťazmi, či medzi siedmimi porazenými?

Daniela Kapitáňová