Otázky nad liptovskou Atlantídou

Reflexia a kritika

Otázky nad liptovskou Atlantídou

23. 11. 2017 08:51

Glosa Jána Púčeka


Začiatkom sedemdesiatych rokov pochovali vážske vody v Liptovskej kotline trinásť obcí a osád. Zakaždým, keď vodnú nádrž Liptovská Mara obchádzam, či už vlakom alebo autom, prípadne keď stojím na jej brehu, myslím na ten svet, ktorý nenávratne zmizol pod vodou. Nie, nie je v tom nič sentimentálne, žiadny prehnaný smútok za navždy zmiznutým. Napokon, podobných priehrad-pohrebísk je na Slovensku i na svete viacero. Liptovská Mara je však pre mňa mimoriadne osobnou témou. Na jednej strane - vyrastal som v centre Liptovského Mikuláša a susedné štvorposchodové panelové bytovky sme nazývali príznačne – „U vytopencov" – bývali tu totiž rodiny presídlené z obcí ležiacich na budúcom dne priehrady. A po druhé, Mara ma fascinuje ako metafora. Medzi kamienkami vyplavenými na brehu sa, kde-tu, nájde aj malý zaoblený terakotový úlomok. Kúsok tehly alebo škridle. Pozostatok domu. Pozostatok života, ktorý bol odtiaľto navždy vyhnaný.

Tento hydrologický prvok môže byť pokojne len priehradou, jazerom, prípadne vodnou plochou, no môže byť aj hlbokým mystériom a príležitosťou na úvahy o plynutí času. To, čo zostalo pod vodou, respektíve akýsi duch toho, čo odtiaľ navždy zmizlo, zostal zakonzervovaný v čase. Pod hladinou Liptovskej Mary je ešte stále rok 1975. Malá liptovská Atlantída.

Na začiatku jesene mal slovenskú premiéru dokumentárny film Zatopené režisérky Sone G. Lutherovej. Keď som si tento film pozrel, ocitol som sa v duchu opäť na brehu Liptovskej Mary, opäť som medzi prstami premŕval kamienky a hľadal kúsok tehly. Dokumentárno-antropologický film Zatopené rozpráva príbeh jednej budovy – kaštieľa v zatopenej obci Parížovce. A samozrejme, rozpráva aj o ľuďoch, ktorí s touto budovou boli alebo sú spojení. Film Zatopené však rozpráva aj o čase a dejinách, ktoré sa prehnali nielen údolím Váhu, ale celou krajinou. Rozbité okná a zbúrané múry parížovského kaštieľa sú len časťou za celok, pomocou ktorej sa film dotýka našich moderných dejín. A robí to veľmi jemne, krehko, a pritom mimoriadne intenzívne.

Kaštieľ, celé Parížovce a ďalších dvanásť obcí navždy prikryla masa vody. A je len na nás, či tento mŕtvy čas necháme ležať v pokoji na dne, alebo v sebe prebudíme prirodzenú zvedavosť a budeme sa pýtať – čo to tam leží? Prečo za čias fašistického slovakštátu museli ľudia prichádzať nielen o svoje kaštiele, ale aj obchody, domy, byty a životy? To je dôležitá otázka. Otvára totiž mnohé ďalšie. A tak sa kdesi na konci môžeme opýtať – je toto zdravá spoločnosť, v ktorej sa ešte stále dedia peniaze z arizácií, teda štátom riadených krádeží? Nie, nie je.

Tie dedičstvá z arizovaných majetkov sú tu pritom len symbolom toho, ako sme sa ešte stále nevyrovnali so svojou vlastnou minulosťou, sú symbolom toho, ako nedokážeme k hriechom minulosti pristúpiť s pokorou a uznať a priznať si hoci len sekundárne zdedenú vinu. Vo filme Zatopené stojí na brehu Liptovskej Mary Matej, pravnuk niekdajších majiteľov parížovského kaštieľa, a na rukách drží svojho malého syna - ročník narodenia: 21. storočie. A tu zrazu vzniká akýsi časový most, spojenie všetkých generácií s jedným celkom zrejmým posolstvom – nesmieme dopustiť, aby sa zopakovali časy, ktoré rozbíjajú okná a ľuďom kradnú všetko, od podušky po holý život, nesmieme dopustiť, aby sme odznova museli prežívať už prežité hrôzy ako na pokazenej platni. Ako na pokazenej platni. Ako na pokazenej platni...

Nesmieme to dopustiť – to je známy refrén. Ale či to napokon nedopustíme? To je azda najdôležitejšia zo všetkých otázok, ktoré sme si položili tu – nad stratenou liptovskou Atlantídou.


Ján Púček

jpucek-glosa.jpg


Živé vysielanie
??:??