Knižnica Nobelových cien za literatúru – Isaac Bashevis Singer

Vysielame 28.4 o 11:00

Knižnica nositeľov Nobelovej ceny za literatúru predstavuje osobnosti svetovej literatúry, ktorým bolo udelené toto prestížne literárne ocenenie. Isaac Bashevis Singer, americký spisovateľ poľského pôvodu, ktorý počas celého života písal v jazyku jidiš, bol mimoriadne plodný autor, čím bol starší, tým viac publikoval. Zverejnil 18 románov, 14 kníh pre deti, niekoľko monografií, esejí a množstvo článkov. Ale najznámejší bol ako autor poviedok, z ktorých vydal viac ako tucet zbierok. Prvá kolekcia Singerových poviedok v angličtine vyšla v roku 1957. Vydal aj niekoľko antológii svojich poviedok, najmä cyklus „varšavských príbehov“. Vrchol poviedkovej tvorby predstavuje kniha poviedok Korunka z peria, ktorá vyšla v roku 1973 a za ktorú obdržal americkú literárnu cenu. Jeho poviedky a romány odrážajú svet židov z východnej Európy, ale veľa poviedok už reflektuje aj príbehy z Ameriky. Singer vykresľuje život prisťahovalcov a ich úsilie o dosiahnutie nepolapiteľného amerického sna, ktorý sa zdá byť vždy mimo ich dosahu.
Bol presvedčeným vegetariánom a svoju židovskú vieru aplikoval mimoriadne liberálne. Nobelovu cenu za literatúru dostal v roku 1978. V pásme režiséra Laca Keratu si vypočujeme aj ukážku z jeho tvorby, ktoré vznikli v Slovenskom rozhlase. Pásmo autorsky pripravila Júlia Pavlová. Zodpovedný redaktor Vladimír Hanuliak.
 
ukážka z novely Satan v Goraji:

„Jeseň roku 1665. Už týždeň lialo ako z krhly a v noci burácala víchrica, akoby sa obesilo sedem čarodejníc. Nečas vyplavil pivnice, olúpil omietku zo stien, uhasil oheň v kachliach. V lesoch sa vyvrátilo veľa stromov až od koreňa. Na neďalekej bystrine sa vytvorili zátarasy a voda zaliala priľahlé doliny. Krídla veterného mlyna sa odtrhli z reťazí, múka sa len ťažko zháňala. Tých niekoľko gorajských boháčov, ktorí si nachystali zásoby v lete, nechodilo ani k spoločným modlitbám, aby sa nemuseli pozerať na chudobných a počúvať ich nahnevané šomranie. Títo hospodári spávali pod perinou, živili sa horúcou krupičnou kašou, fajčili tabak a spomínali na dávne jarmoky a na to, ako blázniví statkári rozhadzovali dukáty. V noci ani nezažíhali svetlo zo strachu pred zlodejmi. Boli stále pripravení zakopať svoj majetok a vziať nohy na plecia. V chudobných chalupách stáli prázdne studené hrnce. Cesty boli zničené a nebolo vidieť žiadnu furmanku. Len zriedka sa ukázal sedliak s neveľkým vrecom na chrbte. Zapadal po lýtka do blata, váhavo obchádzal obchodíky, kým predal trochu obilia. Ženské vo veľkých mužských topánkach, s potrhanými šatkami na hlave sa k nemu priplichtili ako pandravy z dier, chytali ho za ruky  a dojednávali sa s ním tak dlho, až im bezzubé ústa zmodreli zimou.“