Dovidenia, Vlado

Glosa týždňa

Dovidenia, Vlado

04. 12. 2017 12:49

Glosa Zuzany Gindl-Tatárovej

Začiatkom septembra popoludní sme pochovali Vlada Balca. Profesora Vysokejškoly múzických umení, filmového režiséra par excellance. Vedenie fakulty poslalosmútočný veniec, no Vladovi študenti sa zišli z celého Slovenska, aby sa s ním mohliosobne rozlúčiť. Viedol Ateliér dokumentárnej tvorby, no nikdy ich násilímneprerábal na svoj obraz, nechal ich voľne kráčať a snažil sa rozvíjať ich tvorivúoriginalitu. Podporoval ich vlastnú cestu za pravdou. Neriešil seba, ale nezištnepomáhal rásť iným. Pretože on sám bol jedinečný, dostatočne originálny a zapálený,aby dokázal mladým filmárom ponechať ich vlastný tvorivý priestor. A konieckoncov, mal svoje skúsenosti s cenzúrnymi zákazmi a zbytočným oportunizmom vlastných pedagógov.

Z horlivého diváka a nadšeného filmového amatéra Vladimíra Balca sa na bratislavskej VŠMU zrodil skvelý dokumetarista. Vždy dokázal presvedčiť svoje okolie, aby uznalo jeho kvality a pustilo ho k filmárskej práci. Školu absolvoval pomerne neskoro, vo svojich kristových rokoch, a objavil sa v neľahkých podmienkach skonsolidovanej Koliby ako „večne mladý a nádejný" tridsiatnik, podporený Hlavnou cenou z Oberhausenu za svoj prvý študentský film Tri tony šťastia (1979). Podarilo sa mu tak presadiť nielen svoju nutkavú potrebu nakrúcať filmy a vďaka nim prenikať pod povrch vecí a vyjadrovať svoj uhol pohľadu, ale aj zanietený - niekto by povedal tvrdohlavý - systém práce a hľadania tvorivých východísk. Jeho meno sa stalo symbolom nastupujúcej obnovy slovenskej kinematografie: najmä vďaka jeho celovečernému debutu Uhol pohľadu (1984), doktorého si za svoje herecké alter ego - akoby úplnou náhodou - vybral vtedy ešte študenta réžie, no neskôr jedného z kľúčových slovenských režisérov - Martina Šulíka.

Práve scenár Martina Šulíka a Maroša Zachara Postoj, filmová adaptácia známej poviedky Jána Johanidesa, nás zviedol dohromady pri vývoji a dramaturgickej príprave budúceho filmu (1988). Silný príbeh o vzťahu k hodnotám - historickým i súčasným - priniesol nebývalo silné charaktery hlavných protagonistov a stal sa pomerne presným odrazom dobového rozvrstvenia spoločnosti a jej názorov. Mnohé v ňom zostalo nezmapované, no rozhodne v ňom nechýbal p o s t o j, ako si dovolil tvrdiť jeden náš nemenovaný, šikovný kolega vo svojom článku pre českú „Scénu" s názvom Když chybí postoj... Práve svojho osobného postoja sa totiž Vlado nikdy nebol ochotný vzdať, niekedy aj na škodu veci.

Pracovala som s ním na troch celovečerných filmoch a neskôr si ma kamarátsky zvolil aj za svojho svadobného svedka. Napriek tomu to nebola jednoduchá spolupráca. Ako s nikým, kto je svojský a koho neštandardné myslenie rozbíja všetky zaužívané schémy.

Vždy som však mala pocit, akoby som Vlada Balca poznala už odjakživa. Jeho zemitosť a zarputilosť, dynamiku a rytmus, ktoré prenášal do osnovy svojich filmov, ale aj zaťatosť a odhodlanie, buldočiu silu, s ktorými sa snažil pochopiť pravdu o viditeľnom i neviditeľnom svete. Pochádzal z Liptovského Jána spopod Poludnicea bol pre mňa niečím ako synonymom mladej slovenskej krajiny, ktorá sa dokázala za necelé storočie povyzúvať z krpcov a stať sa moderným národom. Spomeňme si lentak letmo na Tatarkovo rodisko Plevník-Drienové, Cipárove rodné Kysuce,Kvietikove či Kňažkove Dolné a Horné Plachtince a mnoho iných. Podobne ako Vlado, aj títo talentovaní chlapci z celého Slovenska - akoby zázrakom - postavili základy našej súdobej kultúry, a to vo všetkých oblastiach pôvodného umenia. Vďaka im za to...

Nuž ako vidíte, rozhodla som sa touto glosou rozlúčiť s priateľom a kolegom Vladom Balcom, no skončila som pri tom najdôležitejšom: pri rodných koreňoch,ktoré nás tvoria a dodávajú nám silu prekračovať obmedzené hranice Slovenska, pri schopnosti nájsť si cestu ako hľadať hlbinnú pravdu aj v širšom medzinárodnom kontexte, ktorého sa už nemusíme báť.

Dovidenia, Vlado.

Zuzana Gindl-Tatárová

Živé vysielanie
??:??