Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
O striebornom prachu
Na všetkých pohľadniciach býval farebný blyšťavý sneh, ktorý sa trúsil. Mala som od neho ruky aj viečka, robila som si s ním prvý mejkap, priznávam. A na stromčeku svietili hubky - červené muchotrávky, ktoré sme dofarbovali fixkou, keď sa z nich rokmi zošúchala farba.
Potom postupne ma Vianoce akosi prestali fascinovať, pomaly začali odchádzať ľudia, s ktorými sa dalo farbiť muchotrávky a pohľadnice viac nebolo komu posielať. Pribúdali prázdne taniere pri štedrovečernom stole a vždy sa na ne pozriem, keď hovoríme, že je dobre, že sme sa tu zase stretli.
Ten porcelán je trochu ako kalendáre bytia, vyberáme neobitý cibulák a podvedome pozeráme do okien. Či náhodou nejdú okolo...
Nikto mi už neštrikuje svetre, a pritom, aká by to dnes bola slow fashion vychytávka! Starý otec nefajčí v kotolni a nenosí mi čokolády s orieškami, ktoré by som dnes v tej kotolni zjedla na posedenie a povedala mu, že občas to tu fakt dosť nedávam. Ani malý čierny pes, ktorého raz priniesol môj brat, sa už v kotolni nevyhrieva počas tuhých zím. Môj brat ho učil sánkovať sa. Posadil ho na sánky na vrchu ulice, ale Kiko, také meno dostal, si to vždy v polovici briežku rozmyslel a zoskočil.
Minule, keď som mala veľmi skoré ranné stretnutie, prešla som okolo Františkánov ešte za tmy a videla som, ako ľudia vchádzajú dovnútra na roráty. Držali v rukách sviece, potme si sadali vedľa seba do kostolných lavíc a podávali si texty. Celkom v tichu, presne tak, ako som si to pamätala. Naobliekané postavičky so sklenými kahancami si svietili na cestu. Ešte pred prvým ranným autobusom do mesta suseda čakala susedu, kostolník dobiehal na poslednú chvíľu a úctivo zdravil. A tak sa zgrupovali ako svetlonosi, kráčali za niečím alebo k niekomu, komu verili.
Potom sa rozvidnelo, ľudia odišli do práce alebo do školy, a rátali dni do konca roka.
Raz mi niekto povedal, že čím budem staršia, tým rýchlejšie mi budú utekať dni. Naozaj plynú, bežia. Otočila som sa po minuloročných Vianociach, vložila riady do umývačky, tie so zlatým lemom som umyla v rukách, nebojte sa, a sú tu zas. Vianoce aj prázdne taniere. Asi by som mala viac hovoriť o tých plných, tak sa to očakáva.
Vo večierke pod mojím domom pracuje asi 20 - ročný chlapec z Ukrajiny. Je tu dva roky a študuje strojárinu. Minule som sa ho v rámci smalltalku pred záverečnou pomerne hlúpo spýtala, či bude robiť aj cez sviatky, alebo ide domov. Došlo mi to hneď, len čo som to vyslovila.
„Keby som teraz odišiel domov, v živote by som sa sem už nevrátil,“ povedal a dodal, že to tu má rád.
Mám pocit, že čím som staršia, tým viac chcem podvedome lipnúť na veciach, ktoré som kedysi považovala za automatické, samozrejmé. Veľmi mi to nefunguje. Potrebovala by som asi starého otca, ktorý vedel všetko opraviť - anjelské zvonenie, odkiaľ pravidelne odpadával jeden anjel, zlomené boby a možno by niečo spravil aj s mojím rojčením.
Mám v pivnici jednu škatuľu starých vianočných ozdôb s umelým trblietavým snehom. Budem mať od neho ruky aj tvár, tentokrát neplánovane. Neviem, čo s ozdobami urobím, vianočný stromček nemám, ale možno by ich predchádzajúci majitelia boli radi. Že som sa ujala betlehemcov vo vypelichaných kožuchoch a ovci pri jasličkách zalepím nohu sekundovým lepidlom. A pošlem pár pohľadníc a spýtam sa ako sa máte? A chýba vám niekto?
So studenými rukami si budeme priať, aby bolo aspoň tak, ako doteraz. Horšie nemusí...
Trochu sme unavení z očakávaní lepších dní za ostatné dva roky, viem. Neviem s tým nič urobiť a nechce sa mi hľadať pozitívne posolstvo na záver, lebo neviem, čo bude. Vianoce a konce roka sú navyše vždy trochu zradné, čo sa týka jemne prepáleného optimizmu.
Viem iba, že dobro existuje aj prežije. Som si tým, napriek všetkému, celkom istá. Vždy naň totiž spomíname. Keď chystáme prázdne taniere pre tých, ktorí tu viac nie sú, a dlho do noci o nich pekne hovoríme.
