Glosa týždňa Daniela Pastirčáka: Oči Milady Horákovej

Viac než polovica Slovákov si podľa prieskumu, praje víťazstvo Ruska. Naozaj si ľudia prajú víťazstvo agresora, ktorý vyhlasuje, že Ukrajina ako národ neexistuje, vyhráža sa svetu atómovými zbraňami a v pojazdných krematóriách spaľuje telá zavraždených civilistov? Nič nové pod slnkom. Takto si v päťdesiatych rokoch ľud pod vplyvom masívnej propagandy prial popravu Milady Horákovej.

Aké je to zobudiť sa pred svitaním? Sedieť pod zamrežovaným oknom a písať atramentovou ceruzou posledné slová najbližším ľuďom? Byť ženou, ktorá už raz mala zomrieť v rukách nacistov. Vtedy jej súd trest zmiernil a prežila. Teraz je v rukách komunistov. Hoci milosť pre ňu žiadal Einstein, Churchill a mnoho iných osobností slobodného sveta, Gottwald verný príkazom Moskvy, zostal neoblomný. Bude čakať ako posledná z radu, kým nepopravia jej troch druhov, aby skôr, než jej jasný pohľad vyhasne, zvolala: Padám, padám ... tento boj som prehrala, odchádzam čestne, milujem túto zem, milujem tento ľud ... budujte preň blahobyt. Odchádzam bez nenávisti k vám ... prajem vám to, prajem vám... Viac povedať nemohla, lebo jej hlas udusila slučka.

„Nacizmus bol zlo, no komunizmus bol v podstate dobrý, iba ho zneužili zlí ľudia,“ hovoria dnes i inteligentní mladí ľudia. Milada Horáková pochopila, čo bolo zrejmé od začiatku: komunizmus za maskou odlišnej ideológie, skrýval rovnaké vražedné zlo ako nacizmus. Preto musela zomrieť. Dnes kremeľskí ideológovia pod masku boja za tradičné kresťanské hodnoty skrývajú zlo inšpirované nacizmom i stalinizmom. Milada bola jednou z prvých slobodných žien. Inšpirovaná Masarykom, zapojila svoje sily do ženského emancipačného hnutia. Ak si i dnes ešte niekto myslí, že ženy sú slabé a muži silní, nech sa pozrie na tie dve tváre: Tvár krehkej intelektuálky Milady a tvár mačovského vodcu Gottwalda. Uvidí silu a slabosť: Silu slobodnej ženy a slabosť zbabelého lokaja.

Hanebný proces bol dielom cynického režiséra. Komunisti cez svoje centrály a propagáciu dokázali medzi občanov Československa zasiať kolektívnu nenávisť. Verejná reč plná nenávistných metafor má obrovskú silu. Ak jej dáme priestor, vzdávame sa slobody. Zmanipulovaný ľud žiadal pre obžalovaných najvyšší trest. Profesionálny tím filmárov celý proces zachytil v dokumente.

Film mal súžiť ako nástroj propagandy. Nevyšlo to. Materiál sa nedal použiť. Filmári sa dopustili malej chybičky. Zachytili oči odsúdenej Milady. Tie boli výrečnejšie, než stovky nenávistných slov. Aká to boli oči? Boli to oči, v ktorých sa zrkadlilo oko Boha. Oči v ktorých je mier a odpustenie, pokora i neústupnosť ženy, čo nežila pre seba, žila pre dobro, slobodu a pravdu. Boli to oči ženy, čo o pol tretej ráno, za spevu ranných vtákov, hľadeli na bielobu papiera, keď ruka písala, listy, čo nikdy nemali byť doručené:„Mám mier vo svojom svedomí. Mám Vás tak veľmi rada. Bozkávam Vás a objímam. V mysli a modlitbách som spojená s Vami. Hrala som to možno nešikovne, ale myslela som to poctivo. (...) Som pokorná a odovzdaná do Božej vôle - túto skúšku mi určil a ja ju podstupujem s jediným prianím: aby som splnila Božie zákony a zachovala si so cťou svoje ľudské meno. Neplačte - nežiaľte príliš. (...) Dlhú neslobodu by už moje srdce nevydržalo. Takto sa rozletím zas do polí a lúk, do strání a k rybníkom, na hory i nížiny. Budem zase nespútaná, a ten pokoj a mier... Dajte mi ho - toľko toho bolo nutné prekonávať - chcem už ísť. Nebráňte mi svojim nárekom. Teraz musíte žiť i za mňa. Bozkávam Vás, Bozkávam. S Bohom!