Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Spisovateľ Silvester Lavrík pravidelne prichádza s úvahami na tému – prečo píšem. Už dvadsiatej časti dal názov:
Prečo píšem XX, čiže je tu čas zamyslieť sa nad tým, prečo čítam
GT Silvester Lavrík - Prečo píšem XX.
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Moja prvá naozaj obľúbená kniha bola popularizačno náučná encyklopédia s názvom Poľovníctvo a rybárstvo. Medveď, vlk, jeleň, líška a ostatné lesné tvory môjho detstva. Odfotografované, opísané a doplnené vernými kresbami ich siluety, stopy a trusu. Donekonečna som v nej listoval a sníval o tom, aké by to bolo pekné, keby som mal doma skroteného rysa. Alebo vlka. Počas vyučovania ma bude čakať pred školou a cestou domov mi ponesie školskú tašku. Pôjdeme horou a jelene, srny, zajace a kuny urobia popri úvoze vedúcom na hrebeň Kozích chrbtov, rozvodia dvoch oceánov, hustý špalier. Tá čierno-biela publikácia u mňa vypestovala návyk hľadať únik z reality v knihách.
Realita, ktorú som žil, nebola vonkoncom nežičlivá. Naopak. Už veľakrát som sa pochválil detstvom plným skvelých a charizmatických reprezentantov všetkých formálnych autorít. Problémy boli, padli aj facky a zlomené varechy škoda rátať, ale vo svetle dobových konvencií to boli rovnako dobré výchovné argumenty, ako ktorékoľvek iné. Navyše, slzy zadúšavej chlapčenskej ľútosti a pokánia stopy po nich dávno zmyli. Nik z dospelých v mojom okolí tieto zosilnené nástroje socializácie ani nenadužíval, ani „netasil prvý“. Skôr by som to považoval za primeranú sebaobranu z ich strany.
Veď si predstavte seba v úlohe rodičov, a váš šesť – sedemročný syn napriek železnému pravidlu, že príde k večeri, len čo začuje večerné zvonenie, nie je doma ani o pol jedenástej, lebo sa s kamarátmi zabudol na strnisku pri obrane pevnosti z balíkov slamy. A za humnami tečie rozbujdošený Hornád. V neďalekých lesoch sa v malinčí potulujú medvedice háklivé na svoje mladé ako každá matka.
Alebo vám synáčika dovezú na lesnom traktore. Dve hodiny predtým ho navijakom s dlhým oceľovým lanom vytiahli z priepasti. Naďabil na ňu spolu s bratrancami pri hre na indiánov loviacich bizóny. Vlastnoručne vyrobenými oštepmi a tomahavkami. Bizóny sa volali Nela a Puňa. Mali sme ich pásť, nie naháňať po lese, až kým nestratia mlieko, ale kvôli Karlovi Mayovi sa to voľajako zvrtlo.
Zauchá, ktorými starí rodičia a rodičia odmenili naše mimoriadne výkony dodnes visia na bielizňovej šnúre medzi ostatnými rekvizitami detstva. Vyblednuté od letného slnka, drahé a vzácne dôkazy hrmotnej a naliehavej starostlivosti a lásky rodičov. Milovali nás ako najlepšie vedeli. A do toho spŕchne a ja cválam ukryť sa. Do kníh.
Už dlho som sa nezamýšľal nad svojou čitateľskou minulosťou. Nečakanú prihrávku som dostal od kolegu z cyklistického oddielu Klubu olympijských beznádejí. Boli sme sa vyvetrať, vozili sme sa po malebnom ostrove Vis, kedysi opevnenej bašte Varšavskej zmluvy. V jaskyniach ústiacich do mora silá na torpéda a ponorky, v horách jaskyne juhoslovanských partizánov povýšené na sídla bohov národno-oslobodzovacieho boja. Sedeli sme na pive po peknej túre, vyprahnutí ako slnkom utrápená krajina okolo a on sa ma zrazu, z ničoho nič opýta: Kedy si si povedal, že chceš byť spisovateľom?
Ten kamarát sa volá Ján, naozaj si ho vážim a mám ho rád, veď žije a pracuje tak, že väčšinou je za čo. Takúto ťažkú a nevďačnú otázku som od dobrého človeka a výborného kamaráta jednoducho nečakal. Ale bavili sme sa v tej chvíli o existenciálnych veciach, ako sú dýchanie, tepová frekvencia a búšenie srdca, nuž chápem. Zašermoval som rukami a vystrúhal gesto, z ktorého bolo jasné, že s dehydrovaným mozgom a nohami roztrasenými od výstupu k Titovej špilji mu nedokážem odpovedať ani na rádovo jednoduchšie otázky.
Mozog je však čudný tvor. Výživná otázka ho dokáže neuveriteľne zmobilizovať. Kým som logal vychladený svetlý ležiak, pohrabal sa v mojich spomienkach, zážitkoch, túžbach, sklamaniach, prehrách, drobných víťazstvách. Zalistoval v knihách, ktoré sa po poľovníckej encyklopédii stali obeťami môjho čitateľského apetítu. Dobšinský, Čepčeková, Móric, Lindgrenová, Jilemnický, Fadejev, Marquéz, Heller, Miller, Bukowski, Mňačko, Orwell, Arendtová, Hoelbecq, Hrúz, Kadlečík, Rakús...
Dostojevského som čítal tri razy – v šestnástich, po tridsiatke a nedávno. Prvý raz to bolo priskoro, druhý prirýchlo a tretí takmer zbytočne. Nie kvôli jeho antisemitizmu, šovinizmu a mesianizmu, hoci aj. Lepšie si rozumiem s Čechovom, či Charmsom. Aj oni veci domýšľajú hlboko a ešte hlbšie, no nestrácajú humor. Čítam hlavne pred spaním. Desiatky, stovky, dnes už tisícky kníh. Lykožrút šuviks.
Medzitým som chcel byť ujom horárom, lovcom safari, rozviedčíkom, kňazom (za oboje padla otcovská facka), učiteľom, riaditeľom, ministrom, prezidentom, kozmonautom, emigrantom... až som sa stal spisovateľom. Dnes sa už k zodpovednosti plynúcej z takéhoto životného nastavenia hlásim vedome a rád. Ale kto pozorne vnímal pasáž o love bizónov pod Tatrami, ten už vie, ako zodpovedne sa viem správať - nezodpovedne.
Takže spisovateľ. Hm. Muselo sa to stať niekedy vtedy, keď som listoval v encyklopédii Poľovníctvo a rybárstvo. Už vtedy som s bytostnou naliehavosťou túžil prejsť z tábora čitateľov do tábora – pisateľov. Takže ak mám úprimne odpovedať na Jankovu otázku: spisovateľom som chcel byť celý ten čas, čo som sa učil byť čitateľom.
