: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
O borovicových šiškách
GT Peter Prokopec - O borovicových šiškách
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Svit, mesto, v ktorom sa odohrali celé moje detstvo aj mladosť, je z jednej strany obklopený lesom. Vedie v ňom náučný chodník, ktorý sme s mamou už viackrát prešli. Počas týchto prechádzok môže človek okúsiť stúpania aj klesania, pekný výhľad na mesto, aj úzku cestičku medzi stromami, na ktorej vidieť len kúsok dopredu.
Ale to je iba zlomok toho, čo som v tomto lese doteraz zažil. Pamätám si, ako mi stará mama na kopci ukazovala výhľad na tatranské kopce, ktoré pripomínali starého ležiaceho Indiána. Pamätám si bežecké výkony s mamou a otcom. Viedli cez most, okolo studničky a do strmého kopca, kým sme sa nevnorili medzi stromy, ktoré nás sprevádzali až k poľu. Spomínam si aj na chvíľu, keď som vystúpil po drevenom rebríku a nahliadol do poľovníckeho posedu. Pred očami mám i plný krmelec a v ušiach klopkanie ďatľa.
Keď som bol menší, chodieval som so starou mamou do lesa zbierať borovicové šišky. Pripravili sme sa tak, že sme so sebou zbalili väčšiu bielu plachtu a vyrazili. Kráčali sme dovtedy, kým sme nedorazili k svahu, na ktorom ich bolo neúrekom. Trochu sme si oddýchli, rozložili sme bielu plachtu a postupne ich na ňu ukladali. Keď ich bolo dosť, plachtu sme zaviazali a vybrali sme sa naspäť. Stará mama mala v dome pivnicu, do ktorej sa schádzalo po vŕzgajúcich drevených schodoch. V nej bola stará pec, ktorá presne vedela, čo so šiškami treba robiť.
Borovice sú pozoruhodné stromy. V lese nám poskytovali príjemný tieň, aby sa nám práca nezdala taká náročná. Vo svojich šiškách zadržiavali teplo a rady sa oň podelili, púšťali ich na zem a núkali nám ich. Nevyrážali sme na bojové výpravy so sekerou, ktorou by sme ukoristili teplo v kmeňoch a konároch, vyrážali sme na priateľské stretnutia, v ktorých bolo cítiť rešpekt.
Borovicové šišky sú plné tepla a neprichádzajú oň ani vtedy, keď sa otvoria. V tomto pripomínajú ľudské dlane. Keď sa otvoria, aby pohladili alebo ponúkli pomoc, teplo z nich sála. Cítime ho na tvárach alebo v rukách. Tento pohyb máme spoločný: borovicové šišky sa otvárajú ako dlane a dlane sa otvárajú ako borovicové šišky.
Stará mama odišla v apríli. Dožila sa krásneho veku – 94 rokov. Vychovala viacero generácií našej rodiny – od svojich troch dcér až po pravnúčatá. Keď som sa túto smutnú správu dozvedel, držal som v náručí moju dcéru Zunu, ktorá len nedávno dovŕšila prvý mesiac života. Na svoju prastarú mamu nebude mať živé spomienky, ale to, čo naučila ona mňa, ja naučím ju. Ukážem jej, že naše dlane sa podobajú borovicovým šiškám a že keď k niekomu vystrie otvorenú ruku, bude sa môcť podeliť o teplo, z ktorého jej neubudne. S týmto vedomím dokáže kráčať po lesných aj mestských chodníkoch s o niečo väčšou istotou.
Pred pohrebom som vstával o štvrtej, aby som sa stihol presunúť vlakom z Bratislavy do Svitu. Je to hodina, ktorá nám pripadá skorá, ale ak sa vtedy prebudíme, príroda nás vyvedie z omylu. Tak vznikli prvé tri verše nasledujúcej básne:
Rozlúčka
starej mame
Ráno
v deň pohrebu
počuť spev vtákov.
Slnko vychádza.
Vyžehlené čierne sako.
–––––––
Čas je prázdny
ako svah
bez borovicových šišiek,
ktoré dobre hrejú.
