Glosa týždňa Petra Prokopca: V sklenenej guli svetla

Glosa týždňa Petra Prokopca: V sklenenej guli svetla

: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.

Básnik Peter Prokopec má Vianoce rád. Presvedčí vás o tom vo svojej sviatočnej glose.

V sklenenej guli svetla

K Vianociam patria mnohé veci, napríklad ozdoby na vianočnom stromčeku, dobré jedlo, zvuk zvončekov alebo klasické rozprávky v televízii. Každý si svoje sviatky zariaďuje inak, dodržiava iné tradície, ktoré si sebou nesie zo svojho detstva. Takto som sa naučil pri štedrovečernom stole prekrajovať jablko a na vianočný stromček vešať reťaz z pukancov. Oboje do našej rodiny priniesla S. Jej dedko prekrajoval jablko a ona navliekala pukance na niť pomocou ihly. Aj pre nás rovnakým spôsobom vytvorila slanú reťaz, ktorá cez rok čaká na svoju chvíľu medzi ostatnými dekoráciami.

S vianočnými sviatkami sa mi takisto spája sklenená guľa s rôznymi výjavmi a umelým snehom. Keď ňou človek zatrasie, sneh začne padať, až kým sa všetky vločky neusadia na dne. U nás nie je tento predmet až tak rozšírený, skôr ho poznáme z amerických filmov, ale všimol som si, že sa v istých podobách dá kúpiť aj tu.

A – aby bol náčrt vianočného zoznamu hotový – nemôžem vynechať svetlo. Svetlo je počas sviatkov silne prítomné. Svieti v plamienkoch sviečok na adventnom venci, svieti v malých svetielkach na stromčeku a svieti do ulíc z okien bytov.

Keď je v zime vhodné počasie, dá sa pozorovať zaujímavý úkaz. Pod vhodným počasím myslím, že je nasnežené a obloha sa zatiahla. Vtedy sa svetlo z pouličných lámp a iných zdrojov odráža od snehovej vrstvy a stúpa k mrakom, od ktorých sa zasa odráža naspäť. V zimný večer, keď sa skoro stmieva, je vonku plno tlmeného svetla. Dajú sa rozoznať farby zaparkovaných áut a vidieť aj kŕmidlo pre vtáky zavesené na orechu, ktoré sa inokedy skrýva v tme. Vtedy mám pocit, že sa nachádzam v sklenenej guli, v ktorej je namiesto umelého snehu svetlo. Svet sa zatrasie spôsobom, ktorý pripomína zobúdzanie, a ono začne víriť.

Táto sklenená guľa mi pripomína báseň s názvom Náhodná večnosť od poľského autora Franciszka Nastulczyka, ktorá – v preklade Rudolfa Juroleka – znie nasledovne:

zamknúť v sklenej guli

chvíľu nehy

smiech i smútok

náhodné spomienky

ľudí a krajiny

ulice i cesty

večnosť

Cez sviatky sa deje večnosť. Keď sme boli so sestrou deti, mama nás brávala do našej izby, aby sme tam spolu čakali na zvuk elektrického zvončeka, ktorý spúšťal otec. Ten signalizoval, že pod stromčekom nás už čakajú darčeky. Mama v izbe zhasla svetlo a otvorila okno, z ktorého sme všetci traja pozorovali zasnežené chodníky. Už to bude vyše dvadsať rokov a ja si doteraz pamätám obraz muža, ktorého sme videli niekam pomaly kráčať. To ticho a samota boli k nemu nežné a on bol nežný k nim. Mal v sebe smiech i smútok celého ľudského života.

Večnosť, ktorá sa nám prihodí, má najprv podobu okamihov. Uloží sa v nás a zmení sa na spomienku, ktorá sa vynorí vtedy, keď sa cíti potrebná. Je to výjav v sklenenej guli svetla, ktorá sa nedá kúpiť v žiadnom obchode a má nevyčísliteľnú hodnotu.




Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame