Dnes vám o svojom dôležitom dni, ktorý sa rozvil do rokov, či skôr desaťročí, porozpráva poetka Mila Haugová.
O dni, ktorý stál za to, píše Mila Haugová
Jeden deň Mily Haugovej
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Jeden deň v máji 1971 som prišla do starej Levickej nemocnice nachádzajúcej sa uprostred malého parku.
Stromy práve rašili, niektoré sa chystali už kvitnúť, zeleň listov bola čerstvá, púčiky lepkavé prichystané otvoriť sa. Na gynekologicko-pôrodníckom oddelení som bola objednaná na kontrolu u skúseného primára, môjho ošetrujúceho lekára Mudr. Koprdu. Prijal ma ale jeho zástupca, mladý lekár Mudr. Šediba. Vyšetrenia boli vtedy bez sona, lekár sa musel spoľahnúť na svoje ruky. Po chvíli lekár povedal: Jasan, šiesty týždeň!!! Obliekla som sa, lekár napísal na písacom stroji správu a dostala som tehotenský preukaz. Obrovská radosť, po roku liečenia. Prešla som štvorcovým levickým námestím do ulice, kde moja mama pracovala v textilnom obchode a oznámila jej správu. Objali sme sa a plakali od radosti. Potom som zašla na poštu a odtiaľ zavolala manželovi Edgarovi do práce do Bratislavy. Ďalšia radosť.
Čas čakania na dieťatko bol síce ešte dlhý ale vnútorne pokojný. Bola som v objatí láskavej starostlivosti a pozornosti zo všetkých strán. Pohlavie dieťaťa neurčene až do pôrodu. Dala som si ušiť u mojej krajčírky pani Majírošovej viacero tehotenských šiat voľných splývavých, farebných... Začala som pliesť a háčkovať čiapočky a svetríky: boli biele so žltými pásikmi alebo ružovo-modré aby boli aj pre dievčatko aj pre chlapca.
Ten jeden deň sa rozšíril na dlhé mesiace... Chodila som do práce, učila som na strednej škole v Ivánke pri Dunaji... Dochádzala som z Bratislavy autobusom.
Prišla jeseň a z mojej krásnej letnej garderóby som už nemohla nosiť nič. Moja šikovná krajčírka mi poradila, že šatové sukne vynosím až do pôrodu. Boli dve – béžová a sivá s rôznymi blúzkami a pulóvrami. Milovala som roláky (zostalo mi to doteraz) a ešte som sa navliekla do tmavozelených pletených šiat nad kolená, bolo mi vidno zaokrúhlené bruško, na tú dobu dosť smelé oblečenie...
Môj advent, čas očakávania a zahĺbenia do seba (po jarnom zvestovaní lekára-anjela?) sa neskončil na Vianoce. Pomaly som si zvykla na život, ktorý rástol vo mne. Očakávanie a naplnenie májového zvestovania sa naplnilo 19. januára 1972 narodením dcéry Elvíry. Bola krásna (ešte stále odvtedy je) a od tej doby som sa málokedy cítila sama. Ona je tu už toľko rokov a teraz aj s vnučkami Aimée a Sašenkou. Moje trvalé Vianoce.
Myslím na to a píšem o tom v adventnom čase.
