O dni, ktorý stál za to, píše Peter Pavlac
Jeden deň Petra Pavlaca
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Predtým a potom. Predtým sa môj deň končil o štvrtej ráno, potom sa o štvrtej ráno môj deň začínal. Otvorili sme oči, on i ja. V ten deň sa vesmír človeka vnímajúceho sa ako umelca vtesnal do vesmíru človeka, ktorý sa stal otcom. Zobral som Filipa na ruky - bol konkrétny, viac, než akákoľvek moja predstava o význame a zmysle vlastného konania voči svetu dovtedy.
Pri raňajkách už niečo hovoril, čosi formuloval, čítal nás ostatných, čo sme sedeli s ním, mama, ja, súrodenci. Na desiatu som ho vzal so sebou do divadla, na skúšku, ukázať mu svet, ktorý ma už desaťročia fascinuje. Posadla ma možnosť koncentrovať skúsenosti iných, testovať nové formy vzťahov, ktorým nás vystavuje nová a nečakaná realita. Zaujalo ho to, najmä to ticho za všetkým tým vypätím emócií, ticho, ktoré ostane, keď sa hladina pocitov upokojí, uloží sa ako nový kód a posunie sa o krok ďalej. Zaspal mi na rukách, ale všimol som si, že je už ťažší, už sa nechce nechať nosiť.
Na obed sme skončili v čínskej reštaurácii, našiel už svoju chuť, prekvapujúco inú, než tá moja. Popoludní sme spolu kráčali jesenným mestom a ja som ho vzal na fotografickú výstavu. Spolu sme sa ponárali do zastavených momentov. Mňa fascinovali drobné príbehy ľudí, jeho makropohľady na mikrosvet, jeho fascinujúca potreba zamerať sa na jeden bod a pochopiť ho v sile vlastnej singularity. Snažím sa mu cez tieto príbehy vysvetľovať princípy vzťahov v tomto chaotickom svete, ale spoločne kráčajúc z výstavy, prosí ma, aby som chvíľu počúval ja jeho. Až vtedy mi dochádza, že pri mne kráča človek vyšší ako ja, je podvečer a on ma pozýva na čaj.
Napadne mi, že by sme si mohli zahrať skvelú spoločenskú hru, Soudruhu, nezlob se, groteskný príspevok Ivana Mládka k režimu, ktorý je skvelým spôsobom, ako sa vysporiadať s históriou plnou zlyhaní. Bavíme sa na tom, ako táto hra formuje a kriví charaktery ľudí, vidím na ňom, že tomu rozumie, že sa mu otvára nový vesmír chápania toho, čo som mu chcel ukázať, keď som ho ráno vzal do divadla.
Je večer. Sadáme si k jeho teleskopu. Počas dňa sa už z nazerania na makrosvet prírody jeho pohľad zodvihol a zahľadel tam kdesi hore, nad nás. Pamätám si množstvo osamelých večerov a nocí, ktoré som kedysi dávno trávil ponáraním sa do minulosti pohľadu na hviezdy, hlbšie, ďalej… Metafyzika Williama Blakea a jeho zrnká piesku, ako pocit, ktorý nie je skľučujúci. Počujem cvakanie jeho fotoaparátu, sledujem komplexnosť jeho záujmu v snahe čo najdokonalejšie zachytiť objekty vzdialené milióny svetelných rokov.
Už ho len počúvam, fascinovaný jeho fascináciou, dôslednosťou a úžasom nad faktom, čo všetko sa zmestilo do tohoto dňa. Tohoto jediného dňa stráveného so synom, ktorý tak zásadne zmenil môj pohľad aj na seba samého. Už teraz sa teším na to, čo bude zajtra.
