: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Hudobník Daniel Salontay má rád, keď sa niečo deje, teší ho stáť na pódiu, ale aj tlieskať v hľadisku – iným hudobníkom, ktorých hra ho nadchne. A o svoje zážitky sa delí aj s nami. No už takmer dva roky limituje zážitky neviditeľný, ale o to zákernejší vírus. Aj o tom bude hovoriť vo svojej glose, ktorá má dve časti. Prvá je otázkou: Koniec radosti? Druhá by mohla byť aj odpoveďou - Počúvať ušami - Dívať sa očami - Myslieť rozumom - Mať rád srdcom. Na vypočutie.
Koniec radosti?
Tak a máme tu tretiu vlnu. Ohlásila sa mi týždeň vopred, podobne ako v predchádzajúcich dvoch vlnách. Z čista jasna mi totiž pribudla ďalšia gitara Epiphone Sorrento s príbehom.
A vzápätí prišiel lockdown. Akoby nás niečo nútilo vzdať sa predstáv, nádeje na rýchle a elegantné riešenie pandémie. Naši krízoví manažéri zlyhali, a lockdown ani pán Boh nás pred nimi neuchráni.
Chodím teraz častejšie za otcom, samotárom, ktorý má 84 rokov, slabne a občas padá. Vždy sa porozprávame, najeme, niečo upracem, opravím, a na záver si vypočujem jeho existenciálne zhodnotenie mojej návštevy ako príliš časté a nie nevyhnutné lúčenie pred smrťou. Od očkovania ho pred rokom odradila totálne zbabraná registrácia neslávne známa ako Seniorské Majstrovstvá Slovenska v klikaní na počítači. Vydedukoval si z toho, že tejto krajine je na obtiaž, a to on nechce byť, ako každý senior. Žije na vidieku a takmer rok tam nemajú praktického lekára, ktorý sa do práce ani nevráti kvôli trvalým následkom Covidu. Lieky predpisuje sestrička. Príbuzný otcovi vytlačil z internetu článok o genetickej manipulácii vakcináciou. Má ho na stole. Už typografická stránka je veľmi pútavá: rôzne typy písma, interpunkčné znamienka, zvýraznenia, emócie. Googlim ruské meno autora: inžinier metalurgie, riadiaci pracovník na dôchodku, vynálezca a významný popierač prvého pristátia Američanov na mesiaci. Boh vie, či tento pán vie, že taký odborný článok vôbec napísal. Otec sa ma opatrne pýta, či poznám niekoho kto ten Covid už mal. Rádio Slovensko mu beží nepretržite a tak nahlas, že ho vypínam a volám na miestny obecný úrad. Zaujímam sa, či okrem predaja lacných hrncov a kabátov pred zimou vyhlasovali v obecnom rozhlase aj iné, osvetové aktivity pre seniorov. Starostka obce na otázku o najbližšej možnosti výjazdového očkovania pre nepohyblivých seniorov vykúzli kľukaté súvetie o zmeškanom vlaku. Nechápem, veď do obce Zvončín koľajnice nevedú. A kým by ich aj dotiahli, možno už bude neskoro. Mám hlavu plnú vecí o ktorých sa nehovorí peknými slovami, ešte že ma baví upratovať.
Počúvať ušami - Dívať sa očami - Myslieť rozumom - Mať rád srdcom
Zo dňa na deň sa vie zmeniť veľa vecí. Napríklad počasie alebo len pocit. Veci, ku ktorým sa už nevrátim, sú posledné. A neopakovateľné. Takým bol koncert experimentálneho gitaristu Thorstena Moorea, známeho zo skupiny Sonic Youth, na predčasne ukončenom festivale Next – Advanced music festival / festival pokročilej hudby. Experimentálna hudba pre mňa znamená, že sa mám zbaviť očakávaní, prísť na taký koncert čistý ako nepopísaný list papiera. V tomto prípade totiž nemá význam napočúvať si hudbu vopred z nahrávok. Každé také vystúpenie je jedinečné, a nepredvídateľné a improvizované, silne pripomínajúce vyhlasovanie očakávaného a potrebného lockdownu, ktorý prekvapil asi len samotného vyhlasovateľa. Ale späť k hudbe. Po koncerte, ktorý bol úchvatný, som si uvedomil toto: je rozdiel medzi počúvaním koncertu a pozeraním. Pre tých, ktorí sa prišli pozrieť na legendárneho gitaristu, bol koncert sklamaním, lebo nepočuli to, čo od obrazu čakali. Pritom z pódia od jedného človeka s gitarou vychádzala orchestrálna hudba, v ktorej sa dalo plávať so zatvorenými očami. Hudba živá, hlasná, fyzická, prítomná. Hudba, ako ju v najbližších týždňoch až mesiacoch nebudeme môcť zažiť. Ako to prežijem? Priznám sa, že pri okolnostiach tohoto lockdownu som pocítil veľkú pochybnosť o zmysle života, vesmíru a vôbec. Ako z toho von? Pomohla by rozmarná kniha Stopárov sprievodca po galaxii od Douglasa Adamsa, ale to je príliš dlhé čítanie, ktoré si nechám na nadchádzajúce týždne. Z dnešného lockdownového spleenu ma vytiahla pri posteli nachystaná knižka Henri Brunel: Kobajaši, kočičí mistr Zenu, konkrétne kapitola Správné usilování, pojednávajúca o povinnosti mať radostnú myseľ a vedieť sa smiať. A pritom: počúvať ušami, dívať sa očami, myslieť rozumom a mať rád srdcom.
Nezabúdajme, že do útulku mi práve pribudla aj krásna gitara Epiphone Sorrento. 1962.
