: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Prečítajte alebo vypočujte si ďalšiu úvahu spisovateľa Silvestra Lavríka na tému – prečo píšem.
Prečo píšem XVI, čiže ako v roku 2021 používať semafory
V mojom meste, nie rodnom, ale tom, ktoré používam na bežný život, nedávno nainštalovali semafory. Prvé v okrese. Stopäťdesiat rokov po Londýne, sto po Bratislave. Zato hneď na dve križovatky! Tie križovatky vznikli ešte v stredoveku, mestské ulice sa tam stretali s vozovými cestami a hradskými. Za hradbami. Teda za valmi, ako sa hradbám v tomto mojom meste hovorí. Ospravedlňujem sa všetkým roduverným, že hoci prišelec (pristach sa tu hovorí, teda ten, čo sa sem priženil, pristal na to, že bude trpený, menejcenná pomocná sila na ženinom grunte, slovenská kánonická literatúra je takýchto príbehov plná), teda že hoci prišelec, prirástlo mi k srdcu. Ale nie o tom, že zakaždým, keď im stúpim na otlak, vyháňajú ma z mesta, som chcel.
Jedna z bánovských ulíc sa dodnes volá Za valy. Za valy... aj vy počujete šumieť čas v tom prastarom slove? Menej citlivému uchu sa dá pomôcť inými príkladmi regionálnych pomenovaní: Perisko, tam chodievali ženy bánovských hoferov plákať bielizeň. Nasrávačky, ako to tu volajú. Záfortňa. Jedna z mála bánovských ulíc, na ktorých sa zachovala aj historická zástavba. Žiadne mestské paláce, prízemné domčeky s úzkymi hlbokými dvormi, učupené v briežku nad sútokom troch riečok. Najrozmarnejšia z nich dala mestu aj prídomok – nad Bebravou. Keď sme pri Bebrave, naozaj to bola kedysi bobria rieka, pán Foglar. A už opäť je. Kamarát má záhradu na jej ľavom brehu, poobúval jabloniam podkolienky z oceľového pletiva, inak to nešlo. Ale nie o bobroch som chcel.
Ďalšia z ulíc, ktoré dnes automobilmi sýtia frekventovanú križovatku do tej miery, že ju bolo potrebné vyzdobiť semaformi, sa kedysi volala Na kaluže. Zo západu sa na ňu napája Pastierska. Tam, kde sa stretali s Poštovou a Hlbokou cestou, od minulého týždňa hrdo blikajú semafory. Netrpezliví účastníci cestnej premávky trúbia. Vypisujú do Bánovských novín a na fejsbúky. Načo toľké novoty! Kým zaslúžilý občan vo svojej rozšafnosti dospeje dopoly ulice, už naňho ten naničhodný zelený panák na semafore bliká. Vodič trúbi. Kým semaforov nebolo, musel pojašenec čakať, či sa mu to páčilo alebo nie. Našli sa aj takí, ktorí sa verejne zaprisahali, že kým mestskí páni tie prekliate svetlá nevypnú, odmietajú voliť. Ich noha viac do mesta nevkročí. Ostanú na svojej strane ulice. Pre nich už tieto židoboľševické pochabosti veru nie sú. A aby bolo jasné, že to myslia vážne, prestanú nosiť rúška a začipovať sa takisto nedajú. Nech Sorosa a jeho poskokov hoci aj porazí. Aj s tými ich semaformi. Čítam, počúvam, nevychádzam z údivu. Hlúposť má obdivuhodnú schopnosť viazať na seba ďalšie hlúposti. Vznikajú tak paralelné galaxie fantazmagorických svetov. Ale o inom som chcel.
O jazyku a kapacite jeho pamäte sa mi žiada. Lebo semafory. Novinka. Nielen v bánovskom kontexte. Aj v jazykovom. Za posledné dva roky vznikol úplne nový režim ich používania. Školský semafor. Kultúrny semafor. Športový semafor. Covid semafor. Kto by pred dvoma rokmi vedel, o čom hovorím? Dnes tieto dvojice slov patria k najpoužívanejším slovným spojeniam. Do jazyka vtrhli nečakane a bezohľadne. Ako celá netopieria pandémia.
Ostanú v jazyku ako svedectvo doby, ktorá potrebovala nanovo zadefinovať základné pravidlá pohybu vo verejnom priestore. Rovnako, ako keď bolo pred desiatkami rokov kvôli rozvoju automobilizmu potrebné stanoviť, po ktorej strane cesty sa má jazdiť, kto komu dáva prednosť. Ozaj, viete, že jazdiť po ľavej strane je oveľa príjemnejšie, než po tej pravej? Že kedysi sa jazdilo iba vľavo, čo bolo odvodené od lodiarskej konvencie založenej v Doverskom prístave, no v roku 1939 sa istý pán Adolf rozhodol, že od zajtra sa bude v ním ovládanej časti Európy jazdiť vpravo? Ale nie o tom som chcel.
Na križovatke prašnej Pastierskej a blatistej vedúcej Na kaluže kedysi žiadnych semaforov nebolo treba. Kačice a husi počkali, kým sa popred nich preterigal rebrinák s kopou sena. Keď obecný pastier hnal kravy z paše, či mašurá zo Svinskej pažite, možno trocha gagotali, ale čo tam po tom! Ibaže kde tie lanské snehy sú? Iba jazyk si ich pamätá. S nami, jeho používateľmi, to už také jednoznačné nie je. Ako je to možné? Veď jazyk, živý jazyk, nie je to isté čo gagot?
Ani ožiť, ani umrieť, takí sme. Stojíme na chodníku a kým popred nás frčí doba, bezobsažne bľaboceme. Gagoceme. Kvákame. Občas kikiríkame. Z farieb semaforu nám imponuje iba oranžová. Pozor na nás! Vtrhneme vám do životov, skočíme pod klesá, aj do úsmevov. V hlavách nám stále strašia feudálne imperatívy. Bojíme sa každej zmeny, každej výzvy a tak radšej odvádzame desiatky. Kupujeme si odpustky. Nevoľníctvo si nedáme, kričia naše otrocké duše. Našou vierou, jedinou pravou, je neochvejné presvedčenie o vlastnej neomylnosti. Svoju obmedzenosť nazveme pravdou, a necháme ju blikať ako koncové svetlo harvestora meniaceho majestátny les nádejných očakávaní na naničhodné triesky sklamania.
Lenže márna snaha. Gagot ešte nie je jazyk. A ja budem o tom písať, kým mi nenaskočí červená.
