Glosa týždňa Silvestera Lavríka: Prečo píšem XII, tentoraz na obranu jazyka.

Glosa týždňa Silvestera Lavríka: Prečo píšem XII, tentoraz na obranu jazyka.

Závidím kolegyniam a kolegom, ktorí dokážu písať tak ľahko a prirodzene ako vtáky lietať. Nie, žeby mňa moje písanie nejako umáralo, to nie, ale predsa len - kým sa pustím do písania, potrebujem na to dobrý dôvod, aspoň trocha vnútorného nepokoja a veľa odvahy. Aspoň polovicu z toho, čo má Laco Teren. Píše tak graciózne, ako keď včela poletuje... No dobre, Laco, dáme - čmeliak. Ale preto mi tá včela napadla, lebo aj jeho písanie je medonosné. Čítam jeho vlastnoručne ilustrovanú Písanku, alebo, ako som si ju tajne nazval -sprievodcu vesmírom kuchýň, ateliérov, výstav, knižníc, kaviarní, reštaurácií, verejných vývarovní a cintorínov. Aj frfle, aj stená, ale taká radosť z jeho písania sála, až je to nákazlivé. Komu on dá hviezdičku, ten bude žiť večne. Poézia z odrezkov prózy, mostami metafor pospájaných do náučnej trasy podobnej horskej dráhe postavenej nad žírnymi údoliami a pomedzi nebotyčné končiare krajiny múdrych bláznov.

Neviem, ako to robia kolegyne a kolegovia, keď im záleží na tom, aby neplytvali slovami a aby tie, ktoré už použijú, vyjadrovali čo najpresnejšie to, čo majú namysli, ale jedno viem určite - ak je na písaní niečo vzrušujúce, tak práve toto; hľadanie priliehavého výrazu, obsažná výpoveď bez záľahy slov. No a potom ešte príbeh, osudy a situácie, ktorým sa dá veriť. No a ten jazyk - autentický, živý, úsporný a zrozumiteľný.

Neviem, ako často sa kolegyniam a kolegom stáva, že píšu, aj keď ich to nebaví, neteší, ba vyslovene mučí, no celkom isto viem, že keby som sa ja pokúšal nútiť sa do písania, nedopadlo by to dobre. Ani pre text, ani pre čitateľa. Pre jazyk už vôbec nie. Pritom to nie je zriedkavá situácia, vezmime si také písanie na objednávku - scenáre, libretá, úvahy, komentáre... glosy. Čas plynie, termín odovzdania textu sa blíži, hlava prázdna, v prstoch nervozita, až praštia.

Viem, že toto môže vyznievať ako vypisovanie sa z bezradnosti, a nič proti tomu nenamietam. Myslím si, že sa to prihodilo každému, kto raz kývol na to, že odovzdá stĺpček, fejtón, rukopis. Myšlienky sa kúdolia, kostrbaté vety kopia, priliehavých slov niet. Ach, a vraj myslenie sa odohráva v jazyku. A kdeže sme ešte od elementárnej školskej poučky, ktorá tvrdí, že veta je vyslovená alebo napísaná myšlienka!

Koľko viet uzrelo svetlo sveta bez toho, aby sa čo i len letmo dotkli vedomia! Koľko takých denne vypovieme, koľko si ich vypočujeme? Vezmime si texty populárnej hudby! Príklad za všetky: Chcel by som nájsť takého človeka/ čo tak jak ja sa oblieka./ Na prvý pohľad by vedel/ či som stál či sedel... No zabite ma, neviem prísť na to, odkiaľ a kam sa ľudstvo vybralo, keď z hlbín jeho nevedomia vytryskla táto klobásová rýmovačka.

Technicky vzaté sú to verše, dokonca rytmizované a so zvukovou zhodou slabík na konci, teda najvyššia forma viazanej reči v plnej zbroji, ale kde ostala poézia, kde je tu naplnená podmienka elementárnej zrozumiteľnosti textu? Pátrať po jeho poetickom rozmere sa ani nepokúšam. ... snad jenom jednou za sto let/ konečne cítiť vieru v intelekt/ dodnes ma z histórie mrazí/co stane se, když rozum pomine a schází... hovorí ten istý básnik v inej svojej popovej atrakcii, pre zvýšenie popularity a znásobenie tantiém rovno dvojjazyčnej. Pokorne priznávam - lepšiu odpoveď, ako jeho vlastné zamyslenie sa nad tým, ako to dopadne „když rozum schází" na tie vyprázdnené veršované nezmysly nemám.

Vždy, keď sa púšťam do písania, ma desí predstava, že mi spod prstov a spoza čela vytečú takéto mentálne sople. Nesmejte sa, ten strach je ukrutný. Zväzuje, kastruje, cenzuruje. A potom píš! Ľahko, múdro, presne, elegantne, objavne. Nespreneveruj sa jazyku, jeho kráse, možnostiam a presnosti... Ech, neviem, ako to kolegyne a kolegovia dokážu.

Neviem, ako to dokáže Laco Teren, ktorý sa, pokiaľ ide o písanie, tvári ako svätý za dedinou. Nie ten Novomeského, mlčanlivý a trpiaci, hoci aj on má otlčený nos, politúra mu už kde-tu opadáva, pri nohách ak nie rovno kytica z vyblednutého plastu, tak aspoň bodliaky. Verný Lacovmu zmyslu pre slovné hračky si tu dovolím použiť názov jednej svojej staršej divadelnej hry, mimochodom venovanej Lacovi Novomeskému. Volala sa Svety za dedinou. Tie svety, terény, ktoré maliar Teren tak rád objavuje. Žeby aj v jeho prípade platilo ono povestné - nomen omen?